Dušan Valent

Dvadsiateho februára 1779 stál pred posádkou plachetníc Resolution a Discovery sprievod domorodého obyvateľstva Havajských ostrovov. Za hlasného bubnovania a spevu odovzdal Európanom množstvo darov a rituálne zabalený zvitok. Keď ho otvorili, šokovaní anglickí dôstojníci v ňom našli Cookovu lebku a ďalšie kosti mŕtveho kapitána.

Mnohých anglických námorníkov prekvapilo, že krátko po incidente zo 14. februára, ktorý stál život slávneho moreplavca aj 17 Havajčanov, sa nevraživosť zo strany domáceho obyvateľstva postupne vytratila. Vzniklo niekoľko románikov medzi námorníkmi a miestnymi ženami a pred odchodom výpravy sa s jej členmi prišiel osobne rozlúčiť dokonca samotný kráľ Kalani‘ōpu‘u. Panovník Angličanom pri rozlúčke vyrazili dych. Pár dní po&nbsp;vrátení prevarených zvyškov kapitánovho mŕtveho tela sa dôstojníkov opýtal: „Vráti sa s&nbsp;vami Cook aj budúci rok?“

Posádka lodí Resolution a&nbsp;Discovery neskôr tvrdila, že preliatie krvi spôsobilo zhoršenie vzťahov s&nbsp;domorodcami, ktoré zavinili zneužívaním ich pohostinnosti a&nbsp;údajnou svätokrádežou. V&nbsp;iných dobových zdrojoch sa tvrdí, že ostrovanov podráždila náklonnosť ich žien k&nbsp;anglickým námorníkom.

S&nbsp;najväčšou pravdepodobnosťou nie je pravdivé ani jedno z&nbsp;týchto vysvetlení. Skutočnou príčinou smrti Jamesa Coo­ka bola zrejme séria kultúrnych a&nbsp;náboženských nedorozumení a&nbsp;nepochopení, ktoré eskalovali v&nbsp;dôsledku viacerých kurióznych náhod. Vráťme sa však na&nbsp;začiatok.

Hoci sa nikdy nenaučil plávať, kapitán James Cook sa stal jedným z&nbsp;najslávnejších moreplavcov 18. storočia. Strohý a&nbsp;na&nbsp;tie časy neobvykle vysoký rodák z&nbsp;dedinky Marton pri anglickom Middlesbrough vynikal odvahou, vodcovskými schopnosťami, ale aj umom a&nbsp;zmyslom pre detail.

Už za&nbsp;života patril medzi najuznávanejších objaviteľov a&nbsp;kartografov sveta - objavil množstvo kúskov pevniny v&nbsp;oblastiach Pacifiku dovtedy neprebádaných a&nbsp;s&nbsp;nevídanou presnosťou zmapoval ostrovy od&nbsp;Newfoundlandu po&nbsp;Nový Zéland a&nbsp;Havaj.

V&nbsp;januári 1779 Cook s&nbsp;plachetnicami Resolution a&nbsp;Discovery dva týždne mapoval Havajské ostrovy. Aby opravil poškodenia spôsobené predchádzajúcou viac ako dvaapolročnou plavbou, 50-ročný Angličan 17. januára zakotvil v&nbsp;havajskej zátoke Kealakekua. Európanov tu čakalo búrlivé uvítanie zo strany domáceho obyvateľstva, ktoré ich plavbu pozorne sledovalo.

„Z&nbsp;brehu nám vyrazilo v&nbsp;ústrety množstvo kanoe. Plavidlá boli naložené prasatami, sladkými zemiakmi, plodmi chlebovníka, cukrovou trstinou a&nbsp;ďalším bohatstvom exotického ostrova pred nami,“ zapísal si v&nbsp;ten deň kadet Edward Riou.

Na&nbsp;palubu podľa neho zavítali nielen muži, ale aj množstvo žien. „Všetci sme boli vo vytržení z&nbsp;miestnych žien,“ pokračuje kadet. „Boli jednoducho nádherné. Úplne nenútene sa pohybovali s&nbsp;odhalenými prsami, smiali sa a&nbsp;zmyselne po&nbsp;nás pokukovali.“

Hlučné zoznamovanie domorodcov s&nbsp;Európanmi razom ustalo, keď na&nbsp;palubu vystúpil miestny kňaz. Kapitán mu vyšiel v&nbsp;ústrety a&nbsp;pozdravil ho. „Kňaz potom kapitána posunkami vyzval, aby ho odprevadil na&nbsp;breh,“ spomína Riou. „Pokračovali ruka v&nbsp;ruke až k&nbsp;chrámu, ktorému miestni hovoria Hikiau. Po&nbsp;ceste sa pritom ľudia v&nbsp;celých zástupoch vrhali tvárou k&nbsp;zemi a&nbsp;kričali: Ó, Lono!“

Britskí námorníci si čoskoro uvedomili, že sa deje niečo zvláštne. Miestni obyvatelia očividne videli v&nbsp;kapitánovi Cookovi viac ako len vodcu - videli v&nbsp;ňom akési božstvo. Cook sa nevzpieral. Aby si udržal náklonnosť domorodcov, tejto úlohy sa ujal a&nbsp;nechal sa opakovane privádzať k&nbsp;chrámu Hikiau, kde ho pomazali kokosom, kŕmili posvätnými jedlami, spievali mu a&nbsp;nútili ho stáť s&nbsp;rozpaženými rukami.

Významný americký antropológ Marshall Sahlins na&nbsp;základe poznámok účastníkov výpravy a&nbsp;etnografických výskumov dospel k&nbsp;záveru, že domorodci Jamesa Cooka považovali za&nbsp;inkarnáciu boha plodnosti, dažďa a&nbsp;poľnohospodárstva menom Lono. Návšteva Európanov v&nbsp;ich očiach podľa Sa­hlinsa odrážala priebeh cyklických mýtov, ktoré ostrovania každoročne rituálne znázorňovali a&nbsp;ktorých ústrednou postavou bol práve boh Lono.   

Na&nbsp;počesť tohto božstva sa oslavoval veľký sviatok Makahiki. Coo­kova výprava priplávala k&nbsp;Havajským ostrovom zhodou okolností v&nbsp;čase tohto sviatku. Ba čo viac, Angličania pred zakotvením oboplávali celé súostrovie (kvôli mapovaniu) rovnako, ako to v&nbsp;miestnych mýtoch robí Lono. Toto božstvo sa navyše symbolicky zobrazovalo pomocou sochy v&nbsp;tvare kríža, ovešanej látkami a&nbsp;lykom. Tá podľa Sahlinsa Havajčanom pripomínala stožiare a&nbsp;rahná Cookových plachetníc.

Sahlins taktiež argumentuje, že hoci anglickí námorníci považovali sexuálnu poddajnosť havajských žien za&nbsp;dôkaz svojej vlastnej príťažlivosti, aj toto správanie v&nbsp;skutočnosti vysvetľuje miestne náboženstvo. Havajčania totiž verili, že im sexuálny kontakt s&nbsp;„božskou družinou“ sprostredkuje nadprirodzené sily, ktoré sa zo žien prenesú aj na&nbsp;mužov. Preto sami vyzývali svoje manželky, sestry a&nbsp;dcéry, aby zvádzali cudzích námorníkov.

Čo je dôležité, súčasťou sviatku Makahiki bol ritualizovaný súboj stúpencov Lona so stúpencami kráľa, ktorý symbolizoval druhého hlavného boha ostrovanov menom Ku. V&nbsp;zohranom súboji bol Lono porazený a&nbsp;víťaziaci kráľ sa oslavoval ako dobrodinec ľudí.

Cook plánoval vyplávať z&nbsp;Havajských ostrovov začiatkom februára, teda presne vtedy, keď vrcholil sviatok Makahiki. Nešťastnou zhodou okolností sa naplnil ďalší náboženský predpoklad Makahiki - posvätná ľudská obeť. Dňa 1. februára zomrel jeden z&nbsp;námorníkov. Domorodci nástojili, aby sa pohrebný obrad konal v&nbsp;chráme Hikiau. Angličanov to síce zaskočilo, ale privolili. &nbsp;

Kapitán Cook skutočne vyplával, no jeho plány na&nbsp;opustenie Havajských ostrovov stroskotali. A&nbsp;to takmer doslovne. Resolution a&nbsp;Discovery krátko po&nbsp;vyplávaní zo zátoky Kealakekua zasiahla silná búrka, ktorá zlomila predný sťažeň jednej z&nbsp;plachetníc. Plavidlá sa preto kvôli oprave vrátili.

„Tým však Briti v&nbsp;očiach domorodcov surovo prerušili zabehnutý rituálny cyklus!“ upozorňuje archeológ a&nbsp;odborník na&nbsp;archaické spoločnosti Petr Květina. Narušenie cyklického kolobehu času podľa českého odborníka v&nbsp;očiach domorodej populácie ohrozilo existenciu svetového poriadku.

Anglickí námorníci si čoskoro všimli zmenu v&nbsp;správaní domorodcov. Väčšina Havajčanov síce nebola nepriateľská, no pôsobila prinajmenšom zmätene. Kňazi sa k&nbsp;„bohovi Cookovi“ a&nbsp;jeho ľuďom správali stále ústretovo, hoci trochu opatrne. Naproti tomu náčelníci sa priamo opýtali na&nbsp;dôvod návratu výpravy a&nbsp;odpoveď ich očividne neuspokojila. A&nbsp;kráľ ostrova Kalani‘ōpu‘u prejavoval voči belochom - ale i&nbsp;havajským kňazom - otvorenú nevraživosť.

„Bolo to úplne logické, pretože kým sa všetko odohrávalo podľa mýtickej schémy, bol síce Lono jeho úhlavným protivníkom, ale kráľ vedel, že na&nbsp;konci cyklu to bude on, kto triumfuje,“ píše Petr Květina. „Pre vzniknutú situáciu však žiaden precedens neexistoval a&nbsp;Kalani‘ōpu‘u sa začal reálne obávať o&nbsp;svoje postavenie.“

V&nbsp;osudnú nedeľu 14. februára 1779 Angličania za&nbsp;svitania zistili, že zmizol veľký čln (šalupa) plachetnice Discovery. Cook sa preto s&nbsp;deviatimi ozbrojenými členmi posádky vydal do&nbsp;sídla kráľa. Plánoval ho vziať ako rukojemníka na&nbsp;loď a&nbsp;za&nbsp;jeho prepustenie požadovať navrátenie ukradnutého člna.

Spočiatku išlo všetko hladko a&nbsp;bez násilia. Kalani‘ōpu‘u síce odmietol, že by o&nbsp;ukradnutom plavidle    niečo vedel, ale súhlasil s&nbsp;odchodom na&nbsp;loď. Keď v&nbsp;sprievode Cooka a&nbsp;námorníkov kráčal k&nbsp;pobrežiu, dobehla k&nbsp;nemu jeho hlavná manželka a&nbsp;dvaja z&nbsp;náčelníkov. Kráľa presviedčali, aby s&nbsp;Angličanmi nechodil.

Vládca zmenil názor a rozhodol sa zostať na ostrove. Medzičasom sa okolo skupinky zhromaždil početný dav domorodcov. Angličania znervózneli, pretože si všim­li, že Havajčania vyzerali veľmi rozrušení. V očiach domorodcov v tej chvíli nebolo pochýb: situácia spela k vyvrcholeniu nevyhnutného zápasu medzi Lonom (čiže Cookom) a kráľom. Rok čo rok ho rituálne napodobňovali. Teraz, tak sa zdalo, bolo všetko pripravené, aby sa boj odohral znova.

Napätie sa stupňovalo. Práve keď sa anglickí námorníci na&nbsp;pobreží postavili čelom k&nbsp;davu, ďalej v&nbsp;zátoke si posádka jedného z&nbsp;anglických člnov všimla rýchlo sa pohybujúce kanoe. Ozvali sa výstrely a&nbsp;pádlujúceho muža zaliala krv. Angličania práve zastrelili vysokého náčelníka Kalimu. Smrť náčelníka vyvolala okamžitú reakciu. Dav sa pohol dopredu. Zazneli ďalšie výstrely a&nbsp;na&nbsp;zem padli mŕtvi domorodci aj ranení Angličania. James Cook zakričal, aby sa všetci stiahli na&nbsp;čln.

Práve keď mával smerom k&nbsp;ďalším člnom v&nbsp;zálive, aby ich privolal na&nbsp;pomoc, utŕžil ranu kyjakom. Zapotácal sa. Vzápätí zacítil ostrú bolesť v&nbsp;krku. Bodli ho dýkou - jednou zo železných dýk, ktorou sa Angličania odvďačili havajským ženám za&nbsp;spoločné radovánky. Kapitán začal klesať do&nbsp;vody. Okamžite ho obkolesila tlupa domorodcov a&nbsp;začala doňho prudko bodať a&nbsp;búšiť.

Okrem Cooka v&nbsp;to ráno zomreli štyria anglickí vojaci a&nbsp;17 domorodcov. Telá vojakov a&nbsp;kapitána Cooka Havajčania vzali so sebou. A&nbsp;hoci sa po&nbsp;niekoľkých nasledujúcich potýčkach začala situácia upokojovať, miestni obyvatelia odmietli pozostatky Cooka vydať. Angličania to považovali za&nbsp;dôkaz barbarskej neúcty k&nbsp;mŕtvym. V&nbsp;skutočnosti bol pravdou pravý opak.

S&nbsp;mŕtvolou kapitána sa zaobchádzalo s&nbsp;obrovskou úctou - spôsobom vyhradeným mŕtvym náčelníkom a&nbsp;kráľom. Cookovo telo zbavili vnútorností, povarili, aby sa mäkké tkanivá ľahšie oddeľovali od&nbsp;kostí, a&nbsp;starostlivo očistili. Práve kosti totiž vo viere miestneho obyvateľstva niesli nadprirodzenú moc „boha“ Cooka.

Podľa niektorých zdrojov Havajčania počas čistenia kostí významných osôb dokonca z rituálnych dôvodov konzumovali mäso nebohých. Je možné, že podobný osud neminul ani zvyšky anglického kapitána a jeho mužov. Kráľ Kalani‘ōpu‘uʻu následne vyčistené kosti cudzincov rozdelil medzi vysokopostavených mužov. Napokon však vypočul žiadosť Angličanov a posádke navrátil lebku a niektoré ďalšie kosti kapitána, aby ich mohli pochovať. Zvyšné Cookove pozostatky (ďalšie kosti, vlasy a&nbsp;kúsky kože) sa stali posvätnými relikviami. V&nbsp;nasledujúcich rokoch sa vystavovali a&nbsp;uctievali počas sprievodov na&nbsp;počesť boha Lona. James Cook tak na&nbsp;Havaji zostal bohom aj po&nbsp;smrti.

Tomu sa hovorí irónia osudu: Domorodci zjedli moreplavca Cooka, lebo ho považovali za boha!

Výber pre vás

Tomu sa hovorí irónia osudu: Domorodci zjedli moreplavca Cooka, lebo ho považovali za boha!

Súvisiace články

Štiavnica má alternatívne platidlo: Vrátilo sa zo 17. storočia

Smoliar: Keď George Orwell konečne zarobil peniaze, bolo mu to nanič

Odborník na bronzovú dobu Vladimír Mitáš: Hľadači pokladov ohrozujú našu identitu

Posadnutý sexom: Šokoval, ale pre svetové celebrity bola česť pózovať mu

Starý kaštieľ v Toporci z konca 13. storočia, dlho chátral, no dočkal sa

Výber pre vás