Pán hôr: Tatry budú navždy spojené so Slovákom, ktorý dokázal nemožné 

Kubániho a Tribulov predchodca: Čo sa stane, keď sa stretnú Tatranci s Bratislavčanmi

Kubániho a Tribulov predchodca: Tatry budú navždy spojené so Slovákom, ktorý dokázal nemožné 

Venuje sa historickým a športovým témam, hlavne horolezeckým. 
Autor či spoluautor vyše 30 kníh z oblasti športovej literatúry faktu.

Milan Vranka

Horolezci o&nbsp;ňom s&nbsp;obľubou vravievali, že je najlepší kameraman medzi horolezcami a&nbsp;najlepší horolezec medzi kameramanmi. Juraj Weincziller bol špičkou v&nbsp;oboch „profesiách“. Ako horolezec absolvoval množstvo hodnotných výstupov a&nbsp;ako profesionálny kameraman Československej televízie propagoval hory a&nbsp;najmä Vysoké Tatry.

Len vo Vysokých Tatrách vyliezol vyše päťsto výstupov, z&nbsp;nich 45 prvovýstupov a&nbsp;84 zimných výstupov, z&nbsp;ktorých mnohé boli prvé zimné prelezenia. „Ďuro patril do&nbsp;našej partie, aj keď bol o&nbsp;štyri roky mladší,“ spomínal naň­ho Ivan Gálfy. „Liezli sme i&nbsp;spolu a&nbsp;potom som ho zobral na&nbsp;niektoré himalájske výpravy. Bol ako horolezec na&nbsp;prvom Nanga Parbate v&nbsp;roku 1969 a&nbsp;o&nbsp;dva roky som ho volal aj na&nbsp;druhý, ktorý bol úspešný. Povedal mi, že na&nbsp;svete je toľko krásnych miest, že škoda chodiť na&nbsp;to isté miesto dvakrát.“

Juraj Weincziller sa v&nbsp;Tatrách prepracoval medzi horolezeckú špičku v&nbsp;Československu. Liezol so staršími, ale aj s&nbsp;mladšími lezcami. „Ja som sa s&nbsp;ním zoznámil v&nbsp;roku 1962, keď som ako bratislavský nováčik liezol v&nbsp;západnej stene Lomnického štítu,“ zalovil v&nbsp;pamäti Ivan Fiala, ktorý v&nbsp;roku 1971 stál na&nbsp;vrchole Nanga Parbatu. „Ďuro bol akýmsi domovníkom západnej steny. Robil vtedy na&nbsp;pracovisku Slovenskej akadémie vied na&nbsp;Lomnickom štíte a&nbsp;zhora sledoval, kto a&nbsp;ako lezie. Našťastie sme to preliezli a&nbsp;hore sme s&nbsp;ním do&nbsp;rána popíjali. Spriatelili sme sa a&nbsp;boli sme potom na&nbsp;viacerých akciách spolu.“

V&nbsp;Alpách vyliezol Weincziller hodnotné cesty najmä s&nbsp;Milanom Kriššákom. Aj známu Bonattiho cestu v&nbsp;severnej stene Matterhornu, čo bol vtedy iba tretí úspešný pokus na&nbsp;svete. „Bol to jeden z&nbsp;našich prvých skutočne špičkových výkonov v&nbsp;Alpách,“ hodnotí bývalý predseda Slovenského horolezeckého spolku JAMES Igor Koller. „Ďuro bol jednou z&nbsp;vedúcich osobností tatranského horolezectva.“

V&nbsp;šesťdesiatych rokoch minulého storočia preliezol aj ďalšie významné alpské cesty - Walkerov pilier na&nbsp;Grandes Jorasses za&nbsp;jeden deň, Bonattiho cestu na&nbsp;Grand Capucin i&nbsp;severnú stenu Pettit Dru.

V&nbsp;Poprade sa vtedy vytvorila silná lezecká partia. Weincziller vynikal najmä v&nbsp;skale. Ostatní s&nbsp;ním radi liezli aj pre jeho kamarátsku povahu. Nebol individualista, mal rád dobrú partiu v&nbsp;horách, ale aj mimo nich. S&nbsp;každým sa hneď skamarátil.

Hoci vtedy vládla rivalita medzi Tatrancami, Bratislavčanmi a&nbsp;Košičanmi, jeho sa to netýkalo. „Nerobil rozdiely, mal preto veľa kamarátov a&nbsp;známych. To mu však niekedy robilo problémy,“ s&nbsp;úsmevom pripomínal Ivan Fiala. „Ďuro si pamätal tváre, ale nepamätal si mená. Preto si na&nbsp;také situácie vymyslel fintu - každého oslovoval starý.“

Miloval Vysoké Tatry, ale precestoval aj kus sveta. „Jeho výhodou bolo, že bol nielen skvelý horolezec, ale aj kameraman,“ hovoril Ivan Gálfy. „Nikto nedokázal nafilmovať to, čo on, lebo nikto sa nedostal tam, kam on. Spojil obe svoje zručnosti a&nbsp;výsledkom boli zaujímavé filmy z&nbsp;hôr a&nbsp;lezenia. Na&nbsp;himalájsku sedemtisícovku Jannu v&nbsp;roku 1979 som ho už zobral aj preto. Navyše zapadol do&nbsp;každého kolektívu, nepokazil žiadnu zábavu. A&nbsp;výborný film nakrútil potom v&nbsp;roku 1987 z&nbsp;Everestu, kde už pôsobil predovšetkým ako filmár.“

„To bolo na&nbsp;Ďurovi obdivuhodné,“ pridal Ivan Fiala. „Dokázal liezť, pritom ťahať ťažkú kameru, ktorú nemal problém kedykoľvek vytiahnuť a&nbsp;filmovať nás. Bol v&nbsp;tom na&nbsp;seba neobyčajne tvrdý.“

Tvrdý bol aj na&nbsp;partnerov, ktorí mu odmietli s&nbsp;kamerou pomôcť. „Už som sa s&nbsp;nimi nenaviazal,“ prezradil svoje pravidlo.

Prostredníctvom kamery citlivo zachytával nielen lezenie, ale aj krajinu, prírodu a&nbsp;ľudí. V&nbsp;roku 1975 sa zúčastnil na&nbsp;expedícii do&nbsp;Južnej Ameriky, ktorej členovia vystúpili na&nbsp;Huscarán v&nbsp;Peru a&nbsp;na&nbsp;Ilimani v&nbsp;Bolívii. „Ďuro z&nbsp;tej akcie pripravil krásny päťdielny televízny seriál,“ vravel Ivan Fiala. „Boli sme na&nbsp;spoločnom výjazde prvý raz, ale on potvrdil to, čo som o&nbsp;ňom vedel z&nbsp;Tatier. Bol výborný parťák a&nbsp;prežili sme spolu nádherné štyri mesiace.“

V&nbsp;roku 1979 Fiala a&nbsp;Weincziller vo dvojici vyliezli na&nbsp;najvyššiu pamírsku sedemtisícovku Štít komunizmu. Keď ruskému vedúcemu základne vraveli, že to chcú urobiť v&nbsp;rekordne krátkom čase - za&nbsp;tri dni na&nbsp;vrchol a&nbsp;späť -, ten len pokrútil hlavou: „To nie je možné!“ Lenže oni na&nbsp;tretí deň boli naozaj dolu v&nbsp;tábore po&nbsp;dosiahnutí vrcholu.

V&nbsp;roku 1980 vyliezol s&nbsp;partiou na&nbsp;vrchol najvyššej hory Severnej Ameriky Denali variantom japonskej cesty. A&nbsp;v&nbsp;závere roka 1981 zdolal s&nbsp;Fialom i&nbsp;najvyššiu horu Južnej Ameriky Aconcaguu. Predtým stihli zachrániť mexického horolezca, za&nbsp;čo trojici Vincent Dubeň, Ivan Fiala a&nbsp;Juraj Weincziller v&nbsp;roku 1983 udelili medzinárodnú Cenu fair play UNESCO.

„Bol naším filmárskym vzorom,“ vraví jeho bývalý kolega, televízny redaktor a&nbsp;režisér z&nbsp;RTVS Peter Púchy. „Jeho film Fitz Roy, ktorý získal hlavnú cenu na&nbsp;prestížnom festivale v&nbsp;talianskom Trente, bol úžasný. A&nbsp;keď si predstavím, s&nbsp;akou technikou dokázal nakrúcať počas lezenia, zdá sa mi to až neuveriteľné. Samozrejme, mohol si to dovoliť práve vďaka tomu, že bol skvelý horolezec.“

Pri propagácii našich veľhôr našiel nasledovníkov aj v&nbsp;komerčných televíziách - v&nbsp;Markíze Jána Tribulu a&nbsp;v&nbsp;JOJ-ke Joža Kubániho.

„O&nbsp;Jurajovi Weinczillerovi veľa počúvam najmä od&nbsp;starších Tatrancov,“ hovorí Ján Tribula. „Väčšinou povedia: Kde sa vy na&nbsp;neho hrabete! S&nbsp;kamerou pochodil naše hory, no aj tie v&nbsp;cudzine, v&nbsp;oveľa ťažších podmienkach a&nbsp;s&nbsp;oveľa ťažšou technikou. Jeho meno ostane zapísané v&nbsp;Tatrách natrvalo. Okrem množstva cenných výstupov bol určite skvelý človek. Veľa napovedá, že zachránil život iného horolezca počas expedície na&nbsp;najvyšší vrch Ameriky. Bol mimoriadny zjav a&nbsp;mne je ľúto, že som ho osobne nepoznal. Jeho generácia horolezcov, vodcov a&nbsp;záchranárov horami skutočne žila a&nbsp;kamarátstvo bolo jednou z&nbsp;najvyšších hodnôt. Aj ja sa snažím ukazovať naše hory a&nbsp;ľudí v&nbsp;nich. To prostredie robí každú reportáž výnimočnou.“

„Jeho meno je vo Vysokých Tatrách stále veľký pojem,“ pridáva sa Jožo Kubáni. „Keď si predstavím, s&nbsp;akou technikou nakrúcal aj v&nbsp;tých najťažších terénoch, má môj veľký rešpekt. Bol inšpiráciou, ale pôsobil v&nbsp;menej hektických časoch, keď hory navštevovali ľudia s&nbsp;väčšou pokorou pred nimi. Ťažko sa s&nbsp;ním porovnávať, bolo by to príliš trúfalé. A&nbsp;už vôbec nie je možné porovnávať sa s&nbsp;ním ako s&nbsp;horolezcom, keďže ja horolezcom nie som. Určite si zaslúži byť v&nbsp;pomyselnej tatranskej sieni slávy.“

Zdatných nasledovníkov má aj v&nbsp;tvorbe horského filmu - Paľo Barabáš i&nbsp;Rasťo Hatiar by s&nbsp;ním isto mali aj dnes čo rozoberať.

Juraj bol ako človek obetavý, dobrosrdečný, ale aj búrlivák. Mal rád spoločnosť a&nbsp;rád si vypil. Raz mu v&nbsp;Lime museli laparoskopicky vyoperovať obličkové kamene. Tamojší lekári mu prízvukovali, že už nesmie piť, iba pivo. Keď mu potom niekto povedal, že by nemal piť toľko piva, mal poruke argument: „Musím, lebo peruánski doktori mi to prikázali!“

Keď sa oženil druhýkrát, pendloval medzi Vysokými Tatrami a&nbsp;Bratislavou, skadiaľ mal druhú manželku, lekárku. „V&nbsp;Bratislave rád sedával v&nbsp;pivárni Smíchovský dvor alebo Mamut,“ vravel Ivan Fiala. „Našli sme si však čas aj na&nbsp;tenis.“

O&nbsp;tom, že Ďura trápi ťažká choroba, jeho priatelia na&nbsp;lane vedeli, no on sa snažil nikoho tým neobťažovať. Rakovina mu zožierala hrdlo. V&nbsp;roku 1993 si ešte odskočil na&nbsp;Špicbergy s&nbsp;jedným Švajčiarom. Prechod na&nbsp;lyžiach sa im síce nepodarilo dokončiť, ale on pookrial a&nbsp;rád na&nbsp;to spomínal.

„Ďuro postupne strácal hlas, ťažšie hovoril,“ opisoval Ivan Fiala, ktorý mu bol počas jeho liečení v&nbsp;Bratislave oporou. „Ležal na&nbsp;onkológii na&nbsp;Klenovej ulici na&nbsp;Kramároch a&nbsp;my sme ho s&nbsp;Vincom Dubeňom striedavo vozili na&nbsp;Heydukovu do&nbsp;mesta na&nbsp;ožarovanie, aby nemusel vyčkávať na&nbsp;sanitku.“

Ivan Fiala bol nakoniec posledný, kto s ním hovoril. V lete 1995 Ivan dostal prvý infarkt a Juraja opäť hospitalizovali na onkológii. „Šiesteho decembra som prišiel za ním do nemocnice. Lamentovali sme nad sebou, ako sme dopadli. Keď som odchádzal, ubezpečoval ma, že uňho je všetko v poriadku tak, ako to je, lebo každý raz musí zomrieť a my sme prežili v živote toľko, na čo by iní potrebovali tristo rokov. Ivko, je to fajn, usmieval sa, keď sa so mnou lúčil. A keď som mu na druhý deň ráno telefonoval, kedy môžem zasa prísť, sestrička mi povedala, že už to nepôjde, lebo v noci zomrel. Bol už veľmi chorý, mal bolesti, bol celý naliaty...“&nbsp;

Narodil sa 16. januára 1937 v Poprade. Kameraman Československej televízie a horolezec. Nakrútil množstvo televíznych reportáží z Vysokých Tatier a filmových dokumentov ako Fitz Roy, V krajine Šerpov či Everest 87. Liezol vo Vysokých Tatrách, v Alpách, na Kaukaze, v Atlase, ale aj v Amerike, kde dosiahol najvyššie vrcholy oboch jej častí - Aconcaguy a Denali. V roku 1977 stál na vrcholoch pamírskych sedemtisícoviek Leninov štít a Štít komunizmu. Zúčastnil sa na štyroch himalájskych expedíciách. Ako horolezec v roku 1969 na osemtisícovku Nanga Parbat, ako horolezec i kameraman v roku 1979 na sedemtisícovku Jannu a ako kameraman v roku 1987 na najvyššiu horu sveta Mount Everest. Okrem toho bol v roku 1973 člen vodáckej expedície, ktorá splavovala himalájsku rieku Dúdh Kosí. Zomrel 58-ročný po ťažkej chorobe 7. decembra 1995 v Bratislave.

Kubániho a Tribulov predchodca: Tatry budú navždy spojené so Slovákom, ktorý dokázal nemožné

Súvisiace články

Boli priateľmi Pakistancov: Pod Nanga Parbatom pribudla po piatich rokoch pamätná tabuľa zastreleným slovenským horolezcom

Zachraňoval dušu i životy: Farár so slovenskými koreňmi šéfoval v Taliansku horskej službe

Tajomstvo neuveriteľného rekordu: "Liezli sme aj vtedy, keď iní sa neodvážili vyjsť zo stanov"

Everest - tragický himalájsky štít Slovákov: Telá týchto horolezcov už ľadovec nevydal

Verili by ste, že najslávnejší horolezec všetkých čias trpel výškovou chorobou?

Zvesil batoh na Civette po takmer štyridsiatich rokoch

Výber pre vás