<p>venuje sa politickému dianiu, legislatíve, politickým komentárom a investigatíve</p>

Juliána Bieliková

Roky pracoval ako advokát špecializujúci sa na trestné právo. Zastupoval klientov, ktorí sedeli vo väzbe, no ako hovorí, kým človek nezažije, neuverí. Napokon skončil v najtvrdšej, kolúznej väzbe aj on sám. Nezákonne. Z malej cely, v ktorej trčal 23 hodín denne, ho dostalo až rozhodnutie Ústavného súdu. Na stretnutie s nami prišiel bývalý dlhoročný džudista krívajúc. Nedostatok normálneho pohybu, zlá strava a možno aj stres mu spôsobili vážne problémy. Keď opisuje svoj boj so súdmi a spomína na pocity, ktoré zažíval v malej temnej cele bez slnečného svetla, tlačia sa mu slzy do očí. O tom, aké je skončiť zo dňa na deň v base a ako sa na troch štvorcových metroch nezblázniť, sa s advokátom MARTINOM RIBÁROM rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.

Jednoducho som robil svoju prácu. Ako advokát som zastupoval rôzne osoby obvinené z trestných činov. A medzi nimi aj ľudí, ktorí boli o roky neskôr obvinení z členstva v zločineckej skupine takzvaných takáčovcov. Preto som s touto skupinou teraz spájaný. Ale nie som jediný advokát, ktorý ich zastupoval. Nehovoriac o tom, že som počas praxe zastupoval aj ľudí, ktorí údajne patrili do iných zločineckých skupín. Čiže toto spájanie nedáva zmysel, je namierené proti výkonu samotnej advokácie.

Obvinili vás na základe výpovede klienta, ktorý sa stal kajúcnikom. Podľa jeho tvrdenia ste mu poradili, aby mlčal. Nie je to pritom bežná rada, ktorou advokát chráni klienta?

Áno. V ústave sa hovorí, že každý má právo odmietnuť vypovedať, ak by privodil stíhanie sebe alebo blízkemu. A v ďalšom článku sa píše, že obvinený má vždy právo nevypovedať. Keby sme prijali premisu, že ak advokát odporučí klientovi nevypovedať, malo by to byť trestné, tak sú upierané práva človeka nevypovedať a obhajoba sa stáva iluzórnou. Stráca zmysel.

Pôvodne vám hrozil veľmi vysoký, až doživotný trest.

Áno, 20 - 25 rokov až doživotie. Vyšetrovatelia v mojom obvinení z vydierania použili kvalifikáciu členstva v zločineckej skupine, ale podľa samotného obvinenia som bol činný pre zločineckú skupinu. Byť členom a byť činným je pritom z pohľadu práva rozdiel, ktorý nakoniec stál aj za rozhodnutím Ústavného súdu. Táto vysoká, až doživotná sadzba bola dôvodom, pre ktorý som namiesto väzby nemohol dostať napríklad sledovací náramok. Obvinený som bol, mimochodom, aj z krivej výpovede, lebo som klientovi poskytoval rady. To je nezmysel, lebo ako advokát som nebol v postavení svedka. A najmä advokátova právna rada predsa nemôže byť chápaná ako navádzanie na trestný čin. Napriek tomu, že na to už dávno poukázal Najvyšší súd, kvalifikáciu mi zmenili až teraz v apríli. Celé tie mesiace, ktoré som bol vo väzbe, boli dva z troch skutkov nesprávne kvalifikované. A súdy, ktoré o mne rozhodovali, to prehliadali.

Dostal som erárne oblečenie a dali ma do cely. Keď sa zavreli dvere, chytila ma panika.

Umlčiavania svedka, môjho klienta, ktorého som vraj nabádal, aby nevypovedal. Lenže keby vypovedal a priznal sa, sadzbu z pôvodných 7 až 12 rokov by si zvýšil na 20 až 25 rokov, prípadne na doživotie. Prácou advokáta je predsa robiť všetko v prospech klienta.

Prišli po mňa ráno o štvrtej. Zazvonili, mohol som sa obliecť a umyť si zuby. Bolo to civilizované. Policajtom som za to vďačný, lebo mám tri deti. Neviem, ako by to boli vnímali, keby nám boli vyrazili dvere.

V ten deň ma dali do cely predbežného zadržania, vypočuli ma a eskortovali na súd. Pripadal som si ako zviera. A tá cela! Hovoríme si, že sme rozvíjajúca sa krajina... Akceptujem, že je tam nábytok z roku 1960, ale že je tam špina a humus, to nie. V Banskej Bystrici ma súd vzal do väzby. Rozhodnutie má asi 30 strán. Na začiatku sú vymenované osoby, ktorých sa to týka, a potom nasleduje odôvodnenie prečo. V celom odôvodnení sa však moje meno nespomína ani raz.

Ako ste sa mohli brániť, keď ste nevedeli proti čomu?

Ťažko. Obhajca podal sťažnosť na Najvyšší súd, ale jeho rozhodnutie bolo v podobnom duchu. Poukazoval na odôvodnenie sudcu pre prípravné konanie, ktoré vlastne neexistovalo. Jediné rozhodnutie, ktoré sa tomu vymykalo, bolo spochybnenie kvalifikácie 20 až 25 rokov. Tú mi zmenil na 4 až 10 rokov až po 15 mesiacoch vo väzbe. Skúste si predstaviť, že ste v cele a zobúdzate sa s pocitom, že vám hrozí 20 až 25 rokov, možno doživotie. Bolo to šialené. Ústavný súd potom povedal, že takáto nadkvalifikácia je neprípustná.

Dostal som erárne oblečenie a dali ma do cely. Keď sa zavreli dvere, chytila ma panika. Cela má tak 4 krát 2 metre a z toho je časť toaleta a nábytok. Priestor na pohyb je tam tak tri štvorcové metre. Priznám sa, že aj teraz mi búši srdce, keď vám o tom rozprávam. Až o dva dni ma vzali na vychádzku do koridoru, ktorý mal šírku tak 1,8 metra a dĺžku tak štyri metre. Keď som sa pozrel hore, videl som zamrežovanú sieť. Do väčších koridorov ma začali brávať až neskôr.

Ako sa dá stráviť 23 hodín denne mesiac čo mesiac v jednej malej miestnosti?

Jeden zo svedkov uviedol, že ani nevyzerám ako právnik, ale ako mafián, lebo mám holú hlavu a som robustnejšej postavy. Od roku 1990 trénujem džudo a džiu-džicu. To mi pomohlo tráviť tam čas. Robil som dychové cvičenia. A prvé týždne som aj päť-šesť hodín cvičil. Kľuky, brušné cviky, drepy, strečing. Nemal som totiž ani knihy, ani kontakt s obhajcom.

Áno. Netušil som, čo je s mojou ženou, s deťmi. Moja mamina mala vtedy problémy so srdiečkom. Strašne som sa bál. Neskôr, keď som sa dostal do kontaktu s obhajcom a vyriešili sme môj väzenský účet, som si už mohol kúpiť časopisy a noviny. Tie som čítal od prvého po posledné písmenko. Vylúštil som tisíce sudoku a krížoviek. V Banskej Bystrici je celkom dobrá knižnica. A tak som prečítal obrovské množstvo kníh. Čítal som aj 18 hodín denne. Spočiatku som advokátovi, svojmu kamarátovi, písal listy. Desať- až dvanásťstranové listy denne. To sú jediné aktivity, ktoré sa tam dajú robiť. Čítať, písať a cvičiť s vlastnou hmotnosťou.

Bývalý špeciálny prokurátor Kováčik sa z väzby sťažoval na budenie zažínaním svetla. Dialo sa to aj vám?

Bol som tam 565 dní a ani raz som nespal súvisle šesť hodín. Prvé týždne boli nočné kontroly, ktoré ma vždy zobudili.

Príslušník odsunie „kukaňu“ a zažne svetlo, aby vás videl. Som doma už niekoľko dní, ale stále nemôžem spať. Takisto mám problém jesť, a to napriek tomu, že som sa tešil na ženinu stravu.

Väzba v Bratislave je luxusný hotel. V Bystrici som nemal žiadne prirodzené svetlo, jedine lampu. V Bratislave sa dá pozrieť z okna.

Aká je vo väzbe strava, keď sa nedokážete najesť ani doma?

Nechcem to dehonestovať, ale kvalita bola hrozná. V podstate som fungoval na strave z väzenského bufetu. Aby som mal nejaké vitamíny, kupoval som si ovocie, jogurty, vločky či bryndzu kvôli probiotikám. Menu vyzerá krásne, keď ho čítate na internete. Ale to spracovanie je tragédia. Čo je kura a čo ryža, často neviete na tanieri identifikovať. A porcie boli pre mňa veľmi malé. V Bratislave je strava lepšia než v Banskej Bystrici. Bol so mnou chvíľu človek, ktorého eskortovali zo Žiliny, a hovoril, že v Bystrici je strava oproti Žiline luxusná. To si už vôbec neviem predstaviť, čo tam je. Ale počul som, že v Leopoldove či Ilave je to ešte horšie.

Ako to vyzeralo s poštou? Dozvedáme sa, že trvá aj dva mesiace, kým sa k obvinenému dostane list od rodiny.

Šialené je, že kým obhajca dostal odo mňa list o deň-dva, rodina až o mesiac. Kým som dostal odpoveď od manželky, trvalo to ďalší mesiac. Ale aby som bol objektívny, mal som spolubývajúceho, ktorý mal veľmi korektného vyšetrovateľa. Keď dostal od neho list, skontroloval ho okamžite a bol natoľko milý, že ho odniesol jeho žene. Mala ho tak do týždňa. A tak by to malo byť.

Viackrát som o to žiadal a zamietli mi to. Chcel som poznať dôvody, veď telefonáty sú nahrávané a môžu pri nich byť strážnici. Odôvodnenie som nikdy nedostal. Sťažoval som sa preto aj vtedajšiemu špeciálnemu prokurátorovi Kováčikovi a ten odpísal, že je všetko v poriadku. Veľmi zvláštne je, že teraz, keď je sám vo väzbe, vypisuje, že nepovolenie telefonátu po dvoch mesiacoch je strašne závažné. U mňa to bolo v poriadku, ale pri ňom je to porušenie práva? Telefonovanie mi povolili až po 14 mesiacoch. Keď som konečne počul manželku, deti a mamu, bol som hotový.

Prvý raz mi povolili návštevu po desiatich mesiacoch. Manželku som videl cez sklo. Rozplakala sa. Potom som mal ešte jednu návštevu, ale po korone sa to robilo len online. Odrezanie od sociálnych kontaktov, tá dehumanizácia, to je šialené. Strašne mi chýbali deti. Videl som ich po trinástich mesiacoch na dvadsať minút. Mám troch synov, stredný je citlivá duša a manželka mu tajila, kde som. Až vtedy sa to dozvedel.

Asi polovicu času som bol sám. Niekedy mi dávali do cely ľudí, ktorých eskortovali na súd v Banskej Bystrici. V marci 2020 mi dali na nejaký čas spoluväzňa, fajn chlapa. Držím mu palce, teraz bude žiadať o podmienečné prepustenie.

Nie, keďže som bol v kolúznej väzbe, aj na vychádzky som chodil sám. Prípadne so spoluväzňom, s ktorým som bol v cele.

Neboli ste len v Bystrici, ale aj v ústave v Bratislave. Je medzi nimi nejaký rozdiel?

Do Bratislavy ma eskortovali kvôli preštudovaniu spisu a mal som sa vrátiť do Bystrice. O zotrvanie v Bratislave som požiadal, lebo som začal mať naozaj veľké zdravotné problémy. Dostal som nejaký zápal kĺbov alebo šliach a nemohol som ani chodiť. Keď to mám porovnať, Bratislava je luxusný hotel. V Bystrici som nemal žiadne prirodzené svetlo, jedine lampu. Bola tam malá cela. V Bratislave sa dá pozrieť z okna, dá sa vyvetrať, sú tam väčšie koridory.

Ako vaša rodina zvládla, že ste sa dostali do väzby? Viem o prípadoch, keď sa ľuďom rozpadol celý život, lebo nemohli splácať hypotéku a prišli o všetko. Z čoho vaša rodina žila?

Z úspor a vďaka pomoci priateľov a rodiny. Roky sme si šetrili na domček pri Bratislave. Manželka končila materskú, keď ma vzali. Je kaderníčka, takže do toho prišli ešte opatrenia proti korone a ona nemohla robiť svoju profesiu. Boli absolútne bez príjmu. Manželku veľmi obdivujem za to, že to zvládla. Našťastie ich podporovali moji priatelia a celá moja rodina, za čo som jej nesmierne vďačný. Pred Vianocami moji priatelia dokonca urobili zbierku. Bol som zvyknutý pomáhať a teraz sme sa ocitli na druhej strane.

Ich prístup bol veľmi korektný. Chcem im poďakovať za to, že boli ľudskí. Nemal som s nimi problém. Pýtali sa, ako to prežívame, či nepotrebujeme psychológa. Ja som si po nejakom čase dal žiadanku k väzenskému kňazovi Ľubovi Kaššákovi. Veľmi mi pomohol, aby som to tam zvládol. A zásoboval ma knihami.

Bolo to komické, lebo prvá kniha, ktorú mi vo väzbe dali, bol Muž na úteku od Kinga. Paradoxne som sa v base najviac dozvedel o mafii, keďže tam bolo veľa kníh o tejto tematike. Čítal som aj fantasy, kamaráti mi neskôr poslali ústavu s komentárom a zásobovali ma množstvom judikátov. Bolo to, akoby som tam vyštudoval druhé právo. Niekedy som prečítal jednu knihu denne. Napríklad 500-stranového Joa Nesboa som začal ráno a skončil v noci.&nbsp;

Na slobodu ste sa dostali po rozhodnutí Ústavného súdu. Čo vyriekol?

Povedal, že neexistovali dôvody mojej kolúznej a pokračovacej väzby. Vyriekol, že moja vec bola nadkvalifikovaná, čím mi bolo uprené dostať náhradu väzby. Vyjadril sa aj k tomu, že na kolúznu väzbu nemôžu byť len hypotetické dôvody, ale musia byť konkrétne. Je to prelomové rozhodnutie, lebo súd stanovil určité mantinely vo veci väzby.

Ako ste sa dozvedeli, že vás Ústavný súd púšťa na slobodu?

V tom čase som bol na Špecializovanom trestnom súde, ktorý rozhodoval, či ma vezme do súdnej väzby alebo nie, či ju nahradí náramkom a kauciou. Čiže už bola nádej, že by ma poslali domov. Počas pauzy na rozhodnutie vyšiel sudca von a povedal strážcom: „Putá dole.“ Informoval ma o rozhodnutí Ústavného súdu. Nemohol som tomu uveriť. Potom ma previezli späť do Bratislavy, kde som si mal pobaliť veci. Že som voľný, som uveril až vtedy, keď sa otvorili dvere a pani referentka mi povedala: „No čo, Rybička, ideme domov?“ Aj teraz sa mi z toho tlačia slzy do očí.

Objal som manželku. Cestou domov som v aute dostal strach, ako zareagujú synovia. A potom som videl, ako mi najmladší kýva na okne.

Ako sa cítite teraz, po pár dňoch vonku?

Stále nemôžem spať, tešil som sa na domácu stravu, ale nedokážem jesť. Stále sa neviem adaptovať. Bol som na tréningu džuda, kde boli aj deti, ktoré som kedysi trénoval. Trochu som sa tam pomotkal, lebo cvičiť džudo nemôžem, mám veľké problémy s pohybovým aparátom. Po dlhom čase som mal pocit, že mám hodnotu. V telocvični som konečne na chvíľu zabudol na to, ako po mňa v noci prišli. Išiel som aj k Dunaju, lebo som ho musel vidieť. Tešil som sa z dažďa ako malé dieťa. Som strašne vďačný priateľom, ktorí mi pomohli, advokátskej komore, ktorá napísala na Ústavný súd list.

Čo si myslíte o snahách skrátiť kolúznu väzbu?

Som jednoznačne za. V Českej republike to funguje. Je to tlak na orgány činné v trestnom konaní, aby sa venovali väzobným veciam. Kolúzna väzba je omnoho horšia než výkon trestu v minimálnom a strednom stupni stráženia. V podstate je to, akoby ste sa ocitli vo väzení s maximálnym stupňom stráženia na oddelení doživotných trestov. Pritom sú tam de iure nevinní ľudia.

Budete žiadať náhradu škody za čas, ktorý ste strávili v nezákonnej väzbe?

Peniaze sú to posledné, čo ma zaujíma. Náhradu škody nechám na svojho advokáta. Stratil som však veľmi veľa. Okrem času s rodinou aj všetkých klientov.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/advokat-ribar-bol-nepravom-mrezami-565-dni-pripadal-som-ako-zviera" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO Martina Ribára po prepustení z väzby v GALÉRII</a>

Keby ste nemali kamarátov advokátov, dopadlo by to podľa vás inak?

Keby som nemal toto zázemie, myslím, že by som bol vo väzbe dodnes. A možno by som bol aj odsúdený. Asi by som mal na sebe ústavné oblečenie a prechádzal by som sa v koridore. Ale to iba dokazuje, aká je advokácia potrebná.

Advokát Ribár bol neprávom za mrežami 565 dní!: "Pripadal som si ako zviera"

Výber pre vás

Advokát Ribár bol neprávom za mrežami 565 dní!: "Pripadal som si ako zviera"

Súvisiace články

Bojuje so štátom a vyhráva: Pomohol Hedvige aj Rómom z Moldavy

Uvidia vaše peniaze? Toľko úradníkov je vo väzbe, nedá sa spoliehať, že sú to iba čestní ľudia

Šéf advokátskej komory: Polícia kedysi kládla väčší dôraz na dôkazy

Ľudskejší Česi: Na trojmesačnú kolúznu väzbu sa tam polícia nesťažuje

Dostal ho za mreže: Nad žalobou sedel 12 hodín denne, poškodil si chrbát

Zachránený Vallo: Jeho pracovné tempo bolo na krok od vyhorenia

Výber pre vás