Marek Nemec

Tatranská legenda VIKTOR BERÁNEK (69) vystriedal viacero vysokohorských chát, kým sa&nbsp;v&nbsp;roku 1977 usadil ako chatár na&nbsp;najvyššie položenej chate Slovenska v&nbsp;nadmorskej výške 2&nbsp;250 metrov. Redaktor MAREK NEMEC ho navštívil u&nbsp;neho doma v&nbsp;Podbanskom počas upršaného tatranského rána. Beránek na&nbsp;zahriatie uvaril divozelový čaj proti kašľu, do&nbsp;ktorého si okrem medu pridal magnézium pre kŕče vo svaloch. Tie ho často chytajú počas denných výstupov na&nbsp;tatranskú chatu.

Čo robí chatár Viktor Beránek na&nbsp;jeseň?

Na&nbsp;chate som až do&nbsp;prvého novembra, kým sú otvorené turistické chodníky. Tento rok sme Chatu pod Rysmi otvárali až 15. júna, keď sa končila prvá vlna korony, a&nbsp;keď budeme chatu zatvárať, bude práve vrcholiť druhá. Zažili sme netypickú sezónu.

Na&nbsp;internete kolovali videá, ako sa na&nbsp;chodníku na&nbsp;Rysy stojí v&nbsp;dlhých radoch. Ide o&nbsp;fenomén alebo bublinu?

Na&nbsp;chate som od&nbsp;roku 1977. V&nbsp;minulosti sa konali kadejaké výstupy na&nbsp;Rysy - mládežnícke, politické. Chodila tam aj východonemecká klientela. Skrátka, na&nbsp;Rysy chodilo veľmi veľa ľudí. Na&nbsp;úseku s&nbsp;reťazami sa vždy tvorili rady, nie je to nič nové. Tak ako dnes nie sú silnejšie búrky, než boli tie pred rokmi, ibaže ich po&nbsp;novom voláme supercely. Predtým to boli také búrky, že nám v&nbsp;Tatrách padali helikoptéry. Ľudia si pritom nepamätajú ani to, aké bolo počasie pred rokom, a&nbsp;nie, čo bolo niekedy dávno.

Poďme späť k&nbsp;chodníku. Vznikali rady alebo nie?

Tento rok tam vznikli niekoľkokrát zápchy. Asi päť- alebo šesťkrát za&nbsp;sezónu. V&nbsp;minulosti to bolo každý deň, hlavne v&nbsp;auguste. Nič nové pod slnkom. Pravda však je, že asi pred piatimi rokmi sa reťaze na&nbsp;tomto úseku zdvojili. Spravila sa jednosmerka hore i dole. Takže sa zredukovali aj rady. Ak sa tam však niekto zasekne, lebo sa stane, že nejaký turista má strach, vtedy s&nbsp;ním nepohnete ani hore, ani dole a&nbsp;taká situácia môže nastať.   

Odhadujeme, že tento rok bolo na&nbsp;chate asi o&nbsp;20 percent menej ľudí ako minulý rok. Sezóna je zvláštna tým, že sme nemali klientelu zo vzdialenejších krajín ako Litva, Lotyšsko a&nbsp;podobne. Oni za&nbsp;týždeň spravili dve až tri túry. Chceli ísť na&nbsp;Rysy, na&nbsp;Téryho chatu alebo na&nbsp;Zbojníčku a&nbsp;šli, aj keď pršalo. Spravili si rezervácie ubytovania, dopredu zaplatili zálohu. Tento rok nás navštevovala blízka klientela - poľská, slovenská, česká. Poliaci ráno vyrazia zo Zakopaného. Keď je pekne, na&nbsp;Popradskom plese je hromada áut.&nbsp;V&nbsp;obrovskom množstve kráčajú hore na&nbsp;Rysy a&nbsp;doslova idú chatu rozvaliť. Keď ďalší deň prší, už nepríde nikto. V&nbsp;celej doline nenájdete dokopy ani desať ľudí.

Ľudia sú riadení predpoveďami počasia. Vyslovene pozerajú na internet a do mobilov na predpoveď, či majú vyraziť na túru alebo nie. Uplynulú nedeľu ľudia na internete vypisovali, že bude zlé počasie. Nakoniec bola nedeľa veľmi pekná, doslova nádherný deň. Turisti však neprišli. Báli sme sa toho, že nás budú riadiť počítače, a tá doba je tu. &nbsp;

Radíte chodiť na&nbsp;túry aj v&nbsp;zlom počasí?

Chcem na&nbsp;ľudí apelovať, aby turistiku robili inak. Nech sa nesprávajú stádovito. Kráčate na&nbsp;Rysy štyri hodiny v&nbsp;zástupe jeden po&nbsp;druhom. Potom prídete na&nbsp;vrchol kvôli párminútovému výhľadu a&nbsp;potom znova idete štyri hodiny dole. Nejde o&nbsp;krátky výhľad, ale o&nbsp;tých osem hodín na&nbsp;ceste. Treba ich prežiť v&nbsp;pokoji vtedy, keď je na&nbsp;ceste menej ľudí. Rovnako to platí o&nbsp;spaní na&nbsp;chate. Teraz bola dobrá atmosféra. Trocha snežilo, na&nbsp;chate v&nbsp;peci horel oheň, svetlo je len z&nbsp;petrolejky, mobilný signál žiadny, ľudia sú natlačení na&nbsp;troch posteliach. To je skutočný zážitok. Ľudia by mali ísť do&nbsp;hôr pre takúto atmosféru a&nbsp;nie pre výhľad. To je hlúposť.

Masovými výstupmi na&nbsp;Morské oko sú známi Poliaci. Tam to vyzerá ako na&nbsp;Václavskom námestí v&nbsp;Prahe.

To je jedna katastrofálna cesta, kam sa oplatí ísť až koncom novembra. Denne tam prichádza desaťtisíc ľudí.

Na&nbsp;Chate pod Rysmi ste od&nbsp;roku 1977. Sledujete nejaké zmeny počasia?

Ak mám povedať pravdu, zmenu nevidím. Je možné, že teploty sa zvyšujú, ľadovce sa topia. Ale nejaké výrazné zmeny počasia v&nbsp;Tatrách som si nevšimol. Tento rok boli fenoménom krátke a&nbsp;slabé búrky, nevýrazné, ale náhle a&nbsp;bez výstrahy. Preto sa aj stali tragédie ako tá na&nbsp;poľskom vrchu Giewont, keď ľudia nestihli zareagovať a&nbsp;zabil ich blesk. Pamätám si katastrofálne búrky, ktoré sme v&nbsp;Tatrách zažívali v&nbsp;80. rokoch ako tá v&nbsp;Mlynickej doline, keď spadla helikoptéra. V&nbsp;ten deň som šiel cez poludnie s&nbsp;vynáškou.    Búrka strhávala kamene, tie padali zo stien na&nbsp;chodník. Všade tiekli obrovské prúdy vody. Padali krúpy. Každých dvadsať sekúnd udieral blesk. Niesol som železný kuchynský sporák. Kopa železa, ktorú som nemohol zo seba zložiť. Mala sto kíl. Keby mi spadla,&nbsp;už by som ju nezdvihol. Bola mi veľká zima. Utešoval som sa jedinou istotou, že keď udrel blesk, mal som ďalších dvadsať sekúnd života k&nbsp;dobru, lebo ma netrafil.   

Chodia na&nbsp;Rysy aj politici? Koho ste si tam v&nbsp;lete všimli?

Politici sa väčšinou nejako špeciálne nehlásia. Tento rok si nespomínam, či tam niekto z&nbsp;politikov bol. Tých nových však veľmi nepoznám. Nemám televízor, takže podľa tváre ich nerozoznám. Na&nbsp;Rysoch sú si všetci rovní.

Na&nbsp;chate nemáme ani mobilný signál, ani televízor. Máme tam klavír. Sme izolovaní od&nbsp;diania dole. Máme na&nbsp;chate napísané, že sme slobodné kráľovstvo. Keď sa začne hovoriť o&nbsp;politike, jednému sa nepáči to, druhému ono. Raz si odpľuje na&nbsp;zem jeden, potom druhý. Takže politizovať a&nbsp;pľuť na&nbsp;zem je na&nbsp;chate zakázané. Ľudia sa na&nbsp;Rysoch o&nbsp;politike nebavia. Keď večer prídu, nejde im mobil, sadnú si za&nbsp;stôl pri petrolejke, niečo popíjajú, majú gitaru, zahrajú si. Je to tam iné. Keď zídem dole, počas jazdy autom si zapnem rádio. Iba tak sa dostanem do&nbsp;kontaktu s&nbsp;novými správami a&nbsp;informáciami. Teraz som bol šokovaný tým, ako to celé postúpilo zlým smerom s&nbsp;koronou.

Korona sa Vysokým Tatrám vyhýba napriek vysokému počtu turistov. Prečo je to tak?

Hovorili sme si, že za&nbsp;ten čas musel byť na&nbsp;chate niekto, kto mal v&nbsp;sebe koronu. Potom som niekde čítal, že v&nbsp;prostredí, ktoré je čisté, ľudia tejto chorobe odolávajú lepšie ako tí, ktorí žijú v&nbsp;mestách, kde je smog a&nbsp;iné veci. Je celkom možné, že v&nbsp;určitej nadmorskej výške a&nbsp;pri čistote vzduchu vírus nemá takú silu a&nbsp;možnosti sa rozmnožovať. Doposiaľ sme boli všetci z&nbsp;chaty v&nbsp;pohode a&nbsp;korona sa neobjavila.

Aký názor máte na&nbsp;dianie okolo pandémie?

Som šokovaný tým, že niektorí ľudia búchajú hokejkami o&nbsp;ľad, aby prežil náš hokej, na&nbsp;druhej strane nám kolabujú nemocnice v&nbsp;Ružomberku a&nbsp;Poprade, ako som počul v&nbsp;rádiu. Aj keď hokej zahynie, tak určite vstane z&nbsp;mŕtvych, lebo je to šport. Ale ak si niekto myslí, že nám budú fungovať nemocnice napriek tomu, že budú chorí doktori a&nbsp;personál, tak je na&nbsp;omyle. Nechcem strašiť, ale pozrime sa, ako to dopadlo v&nbsp;severnom Taliansku alebo Španielsku. Tam boli tisíce mŕtvych a&nbsp;ďalšie desaťtisíce majú následky. Tomu sa divím, že ľudia u&nbsp;nás nevidia ďalej za&nbsp;horizont. Mladí tvrdia, že oni to prežijú. Ale nemusí to tak byť. Nemali by sme sa medzi sebou hádať. Máme pred sebou neviditeľného nepriateľa, proti ktorému by sme mali spoločne bojovať. Je to ako so Svätoplukovými prútmi. Keď budeme jednotní, tak nás nezlomia. Keď niekto bude sebecký, tak sa to nemusí podariť.

Ani ja som zo začiatku nevedel - nosiť rúško alebo nenosiť. Teraz si hovorím - idem do&nbsp;obchodu, tak si ho dám. Idem do&nbsp;reštaurácie, tak si ho dám. A&nbsp;nadávať na&nbsp;prezidentku, na&nbsp;premiéra? Oni už len hasia to, čo je zlé. Vyzývam preto ľudí, nech sa držia toho, čo platí pre nás v&nbsp;horách - skromnosť, pokora v&nbsp;živote a&nbsp;vidieť dopredu nebezpečenstvo. Lepšie tak zvládneme ťažké obdobie, ktoré nás čaká.

Nedávno zomrel kráľ tatranských nosičov a&nbsp;chatár zo Skalnatej chaty Laco Kulanga. Ako si na&nbsp;neho spomínate?

S&nbsp;nosením na&nbsp;chaty sme začínali v&nbsp;rovnakom čase. Laco okolo roku 1968, ja o&nbsp;rok neskôr. Vtedy sme ešte boli veľmi mladí. Ja som nosil na&nbsp;Zbojnícku chatu a&nbsp;on na&nbsp;Zamkovského chatu a&nbsp;iné. Samozrejme, rokmi sme sa zblížili. To, čo sa mu stalo...

Zlomil si kľúčnu kosť, keď sa pošmykol s&nbsp;nákladom sudov zo Skalnatého plesa smerom na&nbsp;chatu. Najprv nechcel ísť ani do&nbsp;nemocnice, potom podpísal reverz.

Viete, je to jeho chyba, že sa nedal poriadne vyšetriť. Nič mu nemôžem vyčítať. Ja som si porezal ruku a&nbsp;takisto som v&nbsp;nemocnici podpísal reverz. Chceli mi to tam trocha operovať. My chatári sme divné persóny - všetci do&nbsp;jedného. Možno to z&nbsp;nás robí prostredie a&nbsp;spôsob života. Viac sme ženatí s&nbsp;horami a&nbsp;chatou ako s&nbsp;kýmkoľvek iným. Laco odišiel v&nbsp;horách, na&nbsp;mieste, kde prežil celý život, a&nbsp;nie v&nbsp;nemocnici. Keď už máme umrieť, nech sa tak stane v&nbsp;kosodrevine.

Vy osobne ste sa do&nbsp;Tatier presťahovali z&nbsp;Česka. Ako sa z&nbsp;„cudzinca“ stane tatranská legenda?

Bola to zhoda náhod. Presťahovali sa sem rodičia. Najprv do&nbsp;Tatranskej Lomnice a&nbsp;neskôr do&nbsp;Starého Smokovca. V&nbsp;pohnutých rokoch 1968 a&nbsp;1969 som odišiel zo školy aj preto, že som sa nechcel učiť ruštinu. Potom som mal pre vylepovanie plagátov problémy so Štátnou bezpečnosťou. V&nbsp;Smokovci som napísal protiruské a&nbsp;protiokupačné heslá. Bol z&nbsp;toho súd. Šlo to so mnou dole vodou. Na&nbsp;sebe som mal vtedy všetko možné - od&nbsp;označenia protisocialistický živel až po&nbsp;triedneho nepriateľa. Nemal som prácu. Druhého septembra 1969 som si spravil výlet na&nbsp;Zbojnícku chatu. Sedel som v&nbsp;tej chate, neviem ani, či som si dal čaj, lebo som nemal peniaze. Opýtal som sa, či nepotrebujú nosiča. Nikdy som to nechcel robiť. Naozaj nikdy. To bolo pre mňa úplne hrozné zamestnanie.

Jeden z mojich susedov zo Smokovca vtedy chodil s krosnami na chrbte. Aj rodičia na neho ukazovali, že sa nič nenaučil, a preto teraz musí chodiť a vynášať tovar na chaty. Vtedy sa zamestnanie horského nosiča bralo úplne inak

Mal som desať dní pred 18. narodeninami. Kondičku som nemal bohvieakú. Už cesta cez Smokovec na&nbsp;lanovku so 48 kilami cukru bola ťažká. Vzpružilo ma, že som sa mohol postaviť na&nbsp;plošinu, ktorú za&nbsp;sebou hore na&nbsp;Hrebienok ťahala lanovka. Turisti na&nbsp;mňa pozerali s&nbsp;obdivom. Vtedy som prvýkrát pocítil skrytú pýchu. Tá ma však rýchlo prešla počas cesty na&nbsp;Zbojníčku. O&nbsp;nosení ani taktike som nič nevedel. Nevzal som si vodu ani žiadne jedlo. Pri ďalších vynáškach sa mi stávalo, že keď som mal pri sebe pomaranč, šupky z&nbsp;neho som zahodil pod kamene, aby som ich skryl. Keď som šiel v&nbsp;ďalšie dni okolo a&nbsp;bol som hladný, tak som ich vytiahol a&nbsp;zjedol. Začiatky môjho nosenia boli veľmi tvrdé, po&nbsp;mesiaci som s&nbsp;nosením skončil. Neskôr za&nbsp;mnou prišiel známy tatranský chatár Belo Kapolka. Po&nbsp;krátkych etapách som sa s&nbsp;nosením prebíjal, až som v&nbsp;roku 1977 zakotvil na&nbsp;Chate pod Rysmi. Nosím už 51 rokov.

Ja ich vnímam ako sanatórium a&nbsp;polepšovňu pre tých, ktorí od&nbsp;rozkoše nevedia, čo robiť. Vidím to aj na&nbsp;svojej chate. Keď je človek unavený, je viac vďačný a&nbsp;vie aj pozdraviť, poprosiť a&nbsp;poďakovať. To je na&nbsp;horách dobré, že ľudia v&nbsp;nich vydajú energiu a&nbsp;vedia sa polepšiť. Túto hodnotu by mali v&nbsp;sebe uchovať a&nbsp;zobrať si ju do&nbsp;života dole.

Tatranskí nosiči sú jedni z&nbsp;posledných v&nbsp;Európe. Zanikne povolanie horského nosiča?

Či horskí nosiči prežijú, závisí od&nbsp;chatárov. Tí sa buď budú pozerať na&nbsp;peniaze, pretože nosič je približne dvojnásobne drahší ako helikoptéra, alebo pôjde o&nbsp;pozitívnu energiu hôr, ktorú do&nbsp;nich prídu ľudia nasať. Teraz to funguje tak, že veľký tovar ako napríklad sudy s&nbsp;pivom vyvezie hore helikoptéra a&nbsp;nosič donesie drobný tovar - chlieb, čaj, cukor, citróny. My na&nbsp;Chate pod Rysmi sme si povedali nie, nebude žiadna helikoptéra. Naša chata je jediná, ktorá nie je zásobovaná helikoptérou. Na&nbsp;čaj naberieme vodu zo snehu, ale čajovinu, cukor a&nbsp;citróny sme hore vyniesli my na&nbsp;svojom chrbte. Neviditeľná energia horského nosiča je v&nbsp;každom pive, ktoré na&nbsp;chate načapujeme. Sme súčasťou hôr. Hocikedy idem na&nbsp;chatu večer a&nbsp;v&nbsp;spacáku prespím na&nbsp;Žabích plesách. Sú to neuveriteľne krásne noci. Nad sebou mám miliónhviezdičkový hotel.

Chatár spod Rysov: Riadia nás počítače. Ľudia vyslovene pozerajú na internet a do mobilov

Výber pre vás

Chatár spod Rysov: Riadia nás počítače. Ľudia vyslovene pozerajú na internet a do mobilov

Súvisiace články

Černák bil svoju ženu: Legendárny vyšetrovateľ spomína na rozhovory s mafiánskym bosom

Komik Adámy: Scenár k OTO sme mohli nazvať prezident šoubiznisu alebo šéf šoubiznisu

Ján Benčík: Pri všetkej úcte, pán Kollár nie je vhodný na funkciu predsedu parlamentu

Kollárov radca Hrnko: Danka vraj pred hroznou slovenčinou varoval, ako reagoval, bol riadny šok

V minulom roku známky zmizli, teraz sa vrátia. Ako ďalej s hodnotením?

Výber pre vás