Jana Čavojská

Mama, ty ma už neľúbiš, kričí a plače do telefónu asi dvanásťročné dievča. Vodič autobusu pokojne opúšťa zastávku. Niektorí ľudia sa ponáhľajú do krytu, iní pokračujú v ceste za svojimi povinnosťami, akoby sa nič nedialo. Matky s mobilom pri uchu plačú najprv od strachu a potom od úľavy, keď sa im podarí dovolať deťom a uistia sa, že sa ukryli do bezpečia. Som v meste Smila, v preklade Odvážna, na Ulici peremohy, teda víťazstva. Je 15. novembra a Rusi dnes vypálili na Ukrajinu viac ako sto rakiet. Jedna dopadla na železničnú infraštruktúru, asi tristo metrov odo mňa.

„Do krytu som ešte nikdy nešla napriek poplachom. Lenže teraz som rakety videla na vlastné oči,“ rozpráva Irina. Predáva v&nbsp;neďalekom obchode. Vyšla von, lebo keď zaznie siréna oznamujúca nebezpečenstvo vzdušného útoku, všetky obchody musia zatvoriť. A&nbsp;rakety jej preleteli nad hlavou. Videl ich i&nbsp;zamestnanec čerpacej stanice. „Všetci rýchlo von, zatvárame. Aj pre vás bude lepšie, keď teraz nebudete na mieste, ako je pumpa plná výbušných materiálov,“ náhlivo vyháňa zákazníkov.

Rusko teraz na Ukrajine cieli na infraštruktúru, ktorá zabezpečuje pre ľudí elektrinu, vodu a&nbsp;teplo. Štatistiky ukazujú, že 97 percent ruských rakiet zasiahlo civilné ciele. „Vy sa nejdete ukryť?“ pýtam sa ženy na ulici, keď odniekiaľ nablízku stúpa tmavý dym a&nbsp;aplikácia v&nbsp;mobile naďalej upozorňuje na vzdušný útok. S&nbsp;úsmevom pokrúti hlavou. Už nie. Neďaleko pokračuje v&nbsp;rozhovore skupina mužov, iba tváre im zvážneli.

V&nbsp;kryte ešte z&nbsp;čias Sovietskeho zväzu sa prichádzajúci zdravia a&nbsp;debatujú, ako keby sa stretli niekde v&nbsp;obchode. Len jedna tínedžerka sa dostala do šoku. Mama sa ju snaží upokojiť. Mladá žena opodiaľ nedokáže zastaviť slzy, ďalšia si vzdychne a&nbsp;skonštatuje, že na takýto život sa nedá zvyknúť. Niekto jej podá potkana. Vychovaný domáci maznáčik sa jej rozbehne po ramene a&nbsp;ona sa konečne usmeje. Deti rýchlo zabudnú na strach. Vzdušné poplachy sa stali súčasťou ich života a&nbsp;ako predtým debatovali o&nbsp;hračkách, dnes sa bavia o&nbsp;typoch rakiet. Aj v&nbsp;kryte sa čoskoro naháňajú. Najmladší je tu len trojmesačný chlapček. Celý čas spinká, zababušený vo fusaku, v&nbsp;náručí mamy alebo staršej sestry. V&nbsp;kryte je chladno. Čím dlhšie tu sedíme, tým sa nám chlad viac dostáva pod kožu.

Čiernovlasá Olena s&nbsp;osemnásťročnou dcérou Annou prišli do Smily k&nbsp;sestre, ktorá sa dobrovoľne pridala k&nbsp;armáde a&nbsp;slúži na blokposte. Olena s&nbsp;Annou žili v&nbsp;dedine neďaleko Chersonu. Nejaký čas aj pod kontrolou Rusov. Ich velitelia sa usídlili v&nbsp;dome naproti. Olenin manžel, brat a&nbsp;rodičia sú stále tam. Raz do dňa sa snažia uloviť niekde za dedinou ukrajinský signál, aby sa Olene ozvali. „Bol to život plný strachu. Nikdy si nevedela, čo sa stane zajtra alebo o&nbsp;hodinu,“ rozpráva žena. „Vojaci si brali, čo chceli. Niektorí si však uvedomovali, že sú v&nbsp;cudzej krajine a&nbsp;že ich tu nechceme. Takí raz prišli k&nbsp;mojej tete, či im nepredá dve kačky. Vraj od veliteľov nič nedostávajú, nemajú jedlo a&nbsp;už takmer žiadne peniaze. Najprv im ich predať nechcela. Veď sú to nepriateľskí vojaci! Ako by mohla s&nbsp;nimi obchodovať? Nebude to zrada jej vlasti? No potom si uvedomila, že ak im kačky nepredá, jednoducho si ich vezmú.“

Anna je študentkou univerzity v&nbsp;Odese. Na začiatku semestra sa škola pokúšala vyučovať normálne. No prišli problémy s&nbsp;leteckými poplachmi aj s&nbsp;výpadkami elektriny a&nbsp;kúrenia. Študenti sedeli v&nbsp;zime a&nbsp;v&nbsp;tme. Preto univerzita radšej prešla na online výučbu. Lenže aj počas nej sa stáva, že internet vypadne a&nbsp;vyučujúci musí svoju prednášku prerušiť. Alebo zostanú bez signálu študenti. Niekto musí utekať do krytu, iný je niekde ďaleko... „Skrátka, škola viac nie je, ako je,“ konštatuje Anna.

Blondína Táňa na začiatku neskrývala slzy. Keď sa dovolala synom a&nbsp;uistila sa, že sú v&nbsp;bezpečí v&nbsp;pivnici, odľahlo jej a&nbsp;už sa usmieva. „Teraz rozumiem starej mame. Prežila druhú svetovú vojnu a&nbsp;stále hovorila, že najdôležitejšie je zdravie a&nbsp;pokojná obloha nad hlavou. Úplne chápem prečo. Lebo takýto život, to je niečo strašné.“

Táňa má dvoch synov, osem- a&nbsp;trinásťročného. S&nbsp;ich otcom už nežije. Keď sa rozišli, vrátila sa z&nbsp;Kyjeva do Smily k&nbsp;mame. O&nbsp;odchode z&nbsp;Ukrajiny neuvažovala, ani kvôli deťom. „Čo by z&nbsp;chlapcov vyrástlo, keby sme neustále utekali? Takto chápu, čo sa deje. Už vedia, že ako muži musia byť nebojácni a&nbsp;aj so zbraňou v&nbsp;ruke chrániť svoje rodiny, blízkych, vlasť. Nechcem z&nbsp;nich vychovať ľudí, ktorí sa budú pred problémami skrývať. Okrem toho, ako sa hovorí: kamkoľvek odídeš, vojna si ťa vždy nájde. Tak je to aj s&nbsp;nami,“ vysvetlí.

Pofidérne pospájané elektrické káble začnú v&nbsp;kryte skratovať a&nbsp;ženy radšej vypnú istič. Svietime si telefónmi. Deti sa chvíľu boja, potom sa všetko vráti do normálu. Vrátane rozhovorov. Mladý pár zíde do krytu z&nbsp;ihriska, kde spolu so zvyškom partie čakajú na odvolanie poplachu. Vybalia gitary a&nbsp;začnú hrať. Súkromný koncert v&nbsp;tme a&nbsp;v&nbsp;chlade konečne prinesie úsmevy na tvár všetkých prítomných. „Nemyslím si, že poplach dnes odvolajú,“ skonštatuje chlapec, keď balí gitary. Ľudia sa napriek tomu začínajú rozchádzať do svojich domovov.

Pokračovanie v&nbsp;normálnom živote je tiež jedným zo spôsobov, ako bojovať proti nepriateľovi. Presne o&nbsp;to sa Ukrajinci snažia. Napriek tomu, že veľká časť Kyjeva nemá elektrinu, vodu ani teplo. Obrovské moderné mesto sa ne­chce nechať položiť na lopatky.

Ukrajinský vidiek vyzerá inak. Zablatené ulice, deravé cesty. Dedinky, v&nbsp;ktorých mladí nevidia dôvod ost­ať a&nbsp;starí vymierajú. Nejako tak vyzerá Kucivka v&nbsp;Čerkaskej oblasti. Po niekoľkodňovej ceste z&nbsp;Kramatorska sem v&nbsp;apríli prišla Irina Sidorenková s&nbsp;manželom Vladimirom, dcérou, so zaťom a&nbsp;s&nbsp;vnučkou Darinou. A&nbsp;zostali.

Irinu som stretla v&nbsp;Kramatorsku pred šiestimi rokmi. Energická žena tam organizovala skupinu dobrovoľníkov, ktorí sa nazývali Včielky a&nbsp;vyrábali maskovacie siete pre vojakov na Donbase. Vojnu mali celý čas za rohom - a&nbsp;Irina si to veľmi dobre uvedomovala. Silou-mocou sa vtedy snažila zvrátiť názor svojich spoluobčanov zo západu krajiny, že všetci na východe si želajú Rusko. Neváhala celú noc cestovať autobusom do Kyjeva aj s&nbsp;ukrajinskými zástavami a&nbsp;prázdnymi nábojnicami, pozbieranými na bojiskách východnej Ukrajiny. Na ne kramatorské Včielky maľovali kvety a&nbsp;žlto-modré pruhy a&nbsp;predávali ich ako suveníry, aby utŕžené peniaze poslali na front. Považovala za svoju povinnosť povedať obyvateľom hlavného mesta, že oni v&nbsp;Kramatorsku sú Ukrajina a&nbsp;robia všetko, čo je v&nbsp;ich silách, aby to tak zostalo.

Dnes je situácia iná. „Surový ruský útok na kramatorskú železničnú stanicu bol obrovskou tragédiou. Od začiatku vojny zomrelo veľa mojich priateľov a&nbsp;známych. Aj ich detí,“ hovorí Irina so slzami v&nbsp;očiach. Ruštinu už nepoužíva. Chce rozprávať len po ukrajinsky. Nie jazykom agresora a&nbsp;vraha.

S&nbsp;celou rodinou Irina veľmi chcela vydržať v&nbsp;Kramatorsku a&nbsp;pomáhať. Naďalej organizovala dobrovoľníkov a&nbsp;neúnavne vyrábala maskovacie siete. No boje sa koncom marca príliš priblížili. „Uvedomila som si, že falošné hrdinstvo nemá žiadny význam a&nbsp;lepšie bude odísť. Ak by sme zostali a&nbsp;niečo sa nám stalo, ani tak by sme nikomu nepomohli.“ Preto zbalili to najnutnejšie - v&nbsp;prvom rade, samozrejme, materiál na maskovacie siete - a&nbsp;napchali sa do auta. Vnučka Darina mala čerstvo vodičák. Dovtedy šoférovala len raz, do Bachmutu a&nbsp;naspäť. No pripadla jej úloha vyviezť celú rodinu z&nbsp;Kramatorska do bezpečia. Boli to tri dni na ceste. A&nbsp;dva dni po ich odchode dopadli bomby na železničnú stanicu, kde práve matky s&nbsp;deťmi čakali na evakuačný vlak.

„Išli sme a&nbsp;nevedeli sme kam,“ pokračuje Irina. „V&nbsp;mestách a&nbsp;dedinách ponúkali odídencom nocľah a&nbsp;jedlo. Neviem, ako sme dorazili sem, do Kucivky. Je to malá dedina. Do školy chodí len pár detí a&nbsp;nepotrebujú celú veľkú budovu, preto ju starosta premenil na ubytovňu pre odídencov. Zostali sme na noc a&nbsp;už sme neodišli.“

Rodina najprv bývala v&nbsp;škole. Keď sa Irina po prvej noci zobudila, prvé, čo urobila, bolo, že zašla za riaditeľom a&nbsp;poprosila ho o&nbsp;priestor na výrobu maskovacích sietí. Dal jej k&nbsp;dispozícii nepoužívanú triedu. Okamžite tam natiahla svoje rámy a&nbsp;povrázky. Cez Facebook zháňala od známych vhodný materiál. S&nbsp;manželom Vladimirom prácu neprerušili ani na deň. Hotové sieťky posielajú vojakom v&nbsp;balíkoch - aj keď to znamená cestovať tridsať kilometrov autobusom na najbližšiu poštu.

V&nbsp;lete si Sidorenkovci prenajali v&nbsp;Kucivke domček. Tradičný ukrajinský vidiecky dom, vybielený vápnom, s&nbsp;okennými rámami natretými namodro. Jeho staručká majiteľka zomrela pred tromi rokmi a&nbsp;odvtedy bol neobývaný. Nie je tu vodovod a&nbsp;má len latrínu na dvore. Irina ukazuje plastovú nádrž s&nbsp;kohútikmi, ktorú si namontovali do kuchyne na umývanie rúk. Umývanie tela je komplikovanejšie - Irina spomína na leto, keď sa nasťahovali a&nbsp;Vladimir jej v&nbsp;záhrade vyrobil solárnu sprchu. Po týždňoch provizória v&nbsp;škole sa vtedy prvýkrát normálne osprchovala.

„Ľudia nás tu privítali veľmi pekne,“ pokračuje Irina. Aj preto si Kucivku zamilovala. Páčili sa jej kvitnúce stromy, poznala už mená všetkých kráv a&nbsp;býčkov pasúcich sa na hospodárstvach okolo. Hoci je domček malý, na bývanie si Sidorenkovci vyčlenili iba jednu z&nbsp;dvoch izieb. V&nbsp;tej druhej uskladňujú materiál a&nbsp;vyrábajú sieťky. Nezastavia ich ani výpadky elektriny, vtedy pracujú s&nbsp;čelovkami. Irinine siete sú medzi vojakmi žiadané. Posielajú jej fotografie na tému - nájdi svoju maskovaciu sieť. „Niekedy mám naozaj problém ju v&nbsp;odfotenom teréne rozoznať,“ smeje sa Irina.

Vnučka Darina zas vyrába bižutériu. Náhrdelníky, náramky a&nbsp;náušnice z&nbsp;korálikov, k&nbsp;tomu srdiečka v&nbsp;ukrajinských farbách a&nbsp;brošničky z&nbsp;hliny pre deti. Prázdne nábojnice, ktoré jej sem posielajú vojaci výmenou za maskovacie siete, dekoruje plastickými hlinenými kvetmi a&nbsp;dopĺňa ich o&nbsp;krúžky na kľúče. Výťažok z&nbsp;predaja ide na podporu vojakom.

Aj svoj byt v&nbsp;Kramatorsku dali Sidorenkovci k&nbsp;dispozícii armáde. „Je to fajn, naši chlapci polievajú kvety, starajú sa o&nbsp;všetko a&nbsp;občas nám pošlú fotky, čo je nové,“ usmieva sa Irina a&nbsp;ponúka do čaju domáci med, ktorý dostala od susedov. Opäť nejde elektrina. Kým ide, čaj si vždy navaria dopredu do termosky a&nbsp;po zvyšok dňa fungujú na power bankách.

„Myš!“ zakričí zrazu Darina. Zvieratko prebehne po posteli, odtiaľ na záves, okenný rám, druhým závesom dole a&nbsp;zmizne niekde v&nbsp;rohu. Strieborná mačka zatiaľ pohodlne vylihuje na stoličke. „Mačka z&nbsp;mesta. Myši nechytá. Bojí sa ich a&nbsp;uteká pred nimi,“ podotkne Irina. Drží sa, hoci pre život, aký tu teraz má, a&nbsp;hlavne pre situáciu v&nbsp;jej krajine jej občas vyhŕknu z&nbsp;očí slzy. No rýchlo ich zaženie svojím neporaziteľným optimizmom. Veď má prácu, ktorú treba urobiť. Pre vojakov, brániacich Ukrajinu. „Darina, už aj si obleč bundu, musíš mi ešte porodiť pravnukov,“ kričí - už s&nbsp;úsmevom - na vnučku, keď vyjdeme von, aby sme si pozreli záhradu.

Z&nbsp;okolia Kyjeva vyhnala ukrajinská armáda Rusov ešte v&nbsp;apríli. No to neznamená, že problémy ľudí zmizli ako mávnutím čarovného prútika. V&nbsp;Ševčenkovom, dedine asi päťdesiat kilometrov od Kyjeva, Irina nedokáže zastaviť slzy, keď pozerá na svoj zbombardovaný byt. Dopadol najhoršie z&nbsp;celej bytovky, je úplne zničený a&nbsp;ona nikdy nebude mať peniaze na to, aby ho opravila. S&nbsp;deťmi odišla k&nbsp;mame. „Znášajú to ťažko. Predtým mal každý svoju izbu, teraz sa všetci tlačíme v&nbsp;jednej. Ešte ťažšie je pre ne vyrovnať sa s&nbsp;vojnou celkovo. Z&nbsp;ostreľovania majú obrovský strach. Zvládame to len s&nbsp;pomocou psychologičky,“ plače žena.

Bábuška Ľudmyla ukazuje nové dvere, ktoré jej namontovala česká organizácia Člověk v&nbsp;tísni. Sama by si ich nemohla dovoliť. Jej pôvodné dvere vylomili ruskí vojaci, keď prišli do bytovky lúpiť. Ľudmyla so slzami v&nbsp;očiach hovorí, že nadovšetko dôveruje ozbrojeným silám Ukrajiny a&nbsp;tomu, že ju ubránia. Že do Ševčenkovho sa už Rusi nevrátia.

Byt jej susedky o&nbsp;dva vchody ďalej dopadol ešte horšie. Okupanti sa tam totiž ubytovali. O&nbsp;všetkom mi rozpráva susedkina dcéra Lena. Žije v&nbsp;Kyjeve, no keďže tam teraz nemá elektrinu a&nbsp;vodu, prišla k&nbsp;mame do Ševčenkovho. „Vojaci to tu jednoducho zabrali. Mama zabúchala na dvere. Opýtali sa jej, čo tu chce. Som majiteľka tohto bytu a&nbsp;som tu doma, povedala im, no oni odpovedali, nech im dá pokoj a&nbsp;ide po svojom. Domov ju nepustili. Chcela si zobrať aspoň nejaké svoje veci, chcela ich vymeniť za domácu pálenku. Nechceli, vraj majú vlastný alkohol. Vtedy sa báli čokoľvek od miestnych brať, lebo ukrajinské bábušky na niekoľkých miestach okupantov otrávili liekmi primiešanými do jedla a&nbsp;alkoholu.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/exkluzivne-bez-vody-elektriny-zivot-ruskymi-bombami-je-nieco-strasne" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Rusi nakoniec popili všetko, čo v&nbsp;byte bolo. Zničili celú jednu miestnosť, zo zábavy prestrelili okná. Kým sa naučili, na čo slúži splachovací záchod, považovali ho za studňu. No neskôr ho veselo používali, aj keď už netiekla voda a&nbsp;nedalo sa spláchnuť. Lena ani nechce opísať, čo v&nbsp;kúpeľni po nich zostalo.

Našťastie, sú preč aspoň zo Ševčenkovho.

EXKLUZÍVNE Bez vody a elektriny: Život pod ruskými bombami je niečo strašné

Výber pre vás

EXKLUZÍVNE Bez vody a elektriny: Život pod ruskými bombami je niečo strašné

Súvisiace články

Do horúcich pekiel: Češka pomáha v suchom trpiacom Iraku vŕtať studne. Pridali sa aj našinci

Zákerná choroba: "Prepitému mozgu je veľa vecí úplne jedno," spomína Lenka na svoju minulosť

Záhada: Nečakaná dohra jednej z najväčších krádeží obrazov na Slovensku

Nepočuli sme "prepáčte": Svedomie by si mali spytovať aj cirkvi, myslí si Dušan Martinčok

Ťažká sezóna: Prečo je tento rok v Tatrách tak veľa úmrtí? Zďaleka to nie je len o Čechoch

Výber pre vás