Plus 7 dní

Sneh vŕzga pod nohami a mráz štípe do tváre. Je pred polnocou a hodnota na teplomere klesla k dvadsiatim stupňom pod nulou. Na náhornej plošine je k nočnej oblohe bližšie než v údoliach. Zdá sa, že by stačilo natiahnuť ruku a dotknete sa hviezd.

Vasilij Slastuchin si skladá baranicu a&nbsp;otvára namodro natreté dvere Domu sirôt. Akoby sme vstúpili do starej ruskej rozprávky. Na dlhej lavici pri stene sedia v&nbsp;pestrých vyšívaných sukniach a&nbsp;čiernych kabátoch bábušky zahalené do šatiek, a&nbsp;spievajú. Nie sú to obyčajné piesne, ale žalmy odovzdávané ústne z&nbsp;generácie na generáciu. Duchoborci v&nbsp;odľahlej gruzínskej provincii Javachetie si po svojom pripomínajú narodenie Ježiša.
<h2>Stromy tu nerastú</h2>
„Veríme, že Boh sídli v&nbsp;každej ľudskej bytosti. Preto duchoborci nepotrebujú kostoly ani kňazov,“ vysvetľuje mi nad tanierom silného vývaru s&nbsp;cesnakom Vasilijova manželka Raisa, učiteľka v&nbsp;miestnej ruskojazyčnej škole. Na prelome 17. a&nbsp;18. storočia sa na území dnešnej Ukrajiny objavila neobvyklá kresťanská sekta. Hlásala, že každý je zodpovedný len vlastnému svedomiu, a&nbsp;preto je každá pozemská moc zbytočná. Odmietali cársku vládu, vojenskú službu, cirkevnú hierarchiu, rituály aj uctievanie ikon.
Cárovi ani pravoslávnym popom sa, pochopiteľne, podobné nápady vonkoncom nepáčili. Členov sekty považovali za kacírov. Začali im hovoriť duchoborci, teda bojovníci s&nbsp;Duchom Svätým. V&nbsp;roku 1826 vydal cár Mikuláš I. dekrét, ktorý ich mal zlomiť pomocou vojenských odvodov: bojaschopní muži skončili väčšinou v&nbsp;oddieloch ruskej armády na Kaukaze, starcov, ženy a&nbsp;deti vyhnali do odľahlých oblastí na území dnešného Gruzínska, na samu hranicu impéria.

„Naši predkovia sem prišli v&nbsp;roku 1841, prečkali zimu a&nbsp;prvá stavba, ktorú postavili, bol sirotinec, v&nbsp;ktorom sa dodnes v&nbsp;nedele a&nbsp;sviatky modlíme,“ vysvetľuje mi Raisa, ako bola založená dedina Gorelovka, spirituálne centrum duchoborcov. Nájdete ju vo výške 2&nbsp;080 metrov nad morom v&nbsp;pustatine neďaleko arménskych hraníc. Tak vysoko bol život ťažký, veď tu nerastú ani žiadne stromy. Ale vďaka tvrdej práci sa komunite začalo dariť aj v&nbsp;nehostinných podmienkach.
Nad Gorelovkou však zaviala červená zástava s&nbsp;kosákom a&nbsp;kladivom a&nbsp;duchoborci museli vstúpiť do kolchozu. „Zo sirotinca urobili komunisti sklad a&nbsp;ľudia sa stretávali na modlitby po domoch. Až v&nbsp;70. rokoch, za Brežneva, mohol opäť slúžiť svojmu pôvodnému účelu.“
Divím sa, že za tuhého socializmu náboženstvo neprekážalo miestnym aparátnikom. „Najdôležitejší bol kolchoz a&nbsp;plnenie plánu. Duchoborci sú pracovití ľudia, nevydržia len tak sedieť so založenými rukami. Ich kolchozy plnili plán aj na dvesto percent. Modliť sa chodili iba starí ľudia, a&nbsp;tých komunisti nechávali na pokoji. Veď aj tak čoskoro zomrú. Navyše mali strach, že sa rady duchoborcov budú rozširovať. Boli sme v&nbsp;pohraničnom pásme. Návštevy sa k&nbsp;nám mohli dostať iba na priepustku a&nbsp;ani my sme bez vnútroštátneho pasu nemohli cestovať,“ spomína Raisa. Misionárov duchoborci ani tak nemajú.
<h2>Rusi telom aj dušou</h2>
Na Sovietsky zväz spomína staršia generácia duchoborcov často a&nbsp;v&nbsp;dobrom. Kedysi musela byť Tatiana Oslapovová vyhlásená krásavica, to poznať, aj keď jej už tiahne na sedemdesiat. „Chodievali sme s&nbsp;kolchozom na sená a&nbsp;po ceste i&nbsp;pri práci sme si spievali,“ vybavuje si idylické zážitky zo svojej mladosti. Prišiel som do Gorelovky po roku a&nbsp;pol. Vonku je horúce leto, na seno chodia miestni poľnohospodári sami a&nbsp;už si spoločne nespievajú. „Každý deň sme mali v&nbsp;kolchoze päťdesiat ton mlieka. Syráreň vyrábala bochníky syra, ktorému sa hovorilo švajčiarsky a&nbsp;bol taký dobrý, že išiel na export,“ pridáva Tatianin muž Míša. V&nbsp;osemdesiatich štyroch rokoch má azda ešte všetky vlasy, aj keď už sú dávno biele ako sneh, ktorý sa v&nbsp;Gorelovke drží niekedy aj pol roka.

Za Stalina síce niekoľko duchoborcov skončilo v&nbsp;neslávne známej väznici na hrade v&nbsp;Achalciche, ale sovietsky diktátor je oslavovaný predovšetkým ako víťaz nad fašizmom. Duchoborci priznávajú, že za jeho vlády sa stali chyby, ale vraj za tie mohol šéf tajnej polície Lavrentij Berija.
Starí aj mladí duchoborci sú Rusi telom aj dušou. Ich názory sú značne ovplyvnené ruskou propagandou. Anexiu Krymu považujú za správnu - Chruščov predsa Ukrajine Krym daroval v&nbsp;roku 1954, tak si ho v&nbsp;súlade s&nbsp;právnym poriadkom Rusi zobrali naspäť. Obdivujú Putina, lebo podľa nich je v&nbsp;matičke Rusi, na rozdiel od Gruzínska, poriadok a&nbsp;dobre sa tam žije dokonca aj penzistom. O&nbsp;covide tu síce počuli, ale nepoznajú nikoho, kto by naň ochorel alebo naň dokonca zomrel. Ak sa niekto vôbec chystá očkovať, tak jedine vakcínou Sputnik, pretože čo je ruské, to je najlepšie.
Táňa a&nbsp;Míša majú dôchodok okolo tristo lari, čo je v&nbsp;prepočte asi osemdesiat eur. „Na začiatku mesiaca zájdem do lekárne po lieky a&nbsp;jeden dôchodok je preč,“ rozčuľuje sa Táňa. Na dvorčeku zarastá burinou Míšova biela Lada Niva, ale pred domom parkuje pekná terénna Toyota. Na chudobných dôchodcov prekvapivé auto. „Dostal som ju do daru od syna a&nbsp;vnuka, ktorí žijú v&nbsp;Rusku a&nbsp;obchodujú s&nbsp;nábytkom,“ chváli sa Míša s&nbsp;dojatím.
<h2>Prípitok na priateľstvo</h2>
Hus uviazaná povrázkom za nohu divoko zagága a&nbsp;húsatá sa rozpŕchnu. Do dvora vchádza arménsky sused Ararat. Trošku z&nbsp;neho tiahne vodka. Míšov kôň zle žerie, trápi ho choroba nazývaná riadky, pri ktorej mu opúcha podnebie. „Ideme ho liečiť na štadión,“ hovorí Míša a&nbsp;zo stajne berie dlhé popruhy, ostrý nôž a&nbsp;veľký pohár soli. Po ceste sa pridávajú ďalší susedia. Asi Gruzínci, spoločne sa dohovárajú po rusky.
Štadión sú dve hrdzavé futbalové bránky na rovnej ploche pri hlavnej ceste. Rovina je však všade, kam okolo dovidí - Gorelovka leží na náhornej plošine a&nbsp;krajina trochu pripomína Tibet. Muži chytia úbohého koníka, zviažu ho popruhmi, aby sa nemohol hýbať, ale aj tak ho musia štyria pevne držať pri zemi. Do papule mu napchajú paličku, aby ju nemohol zavrieť, a&nbsp;režú do chorého podnebia. Kôň sa divoko šklbe, popruhy sa napínajú na prasknutie, ale ešte treba ranu posypať soľou. Zákrok vyzerá dramaticky. Koňovi z&nbsp;papule tečie veľa krvi. Ale muži vedia, čo robia. O&nbsp;chvíľu sa už spokojne pasie.

Vraciame sa domov k&nbsp;Míšovi. Úspešný zákrok treba poriadne zajesť a&nbsp;zapiť. Míšova a&nbsp;Tánina dcéra Marina na stôl kladie opečené zemiaky, varené vajíčka a&nbsp;riapušky, malé rybičky z&nbsp;neďalekého jazera, uvarené s&nbsp;petržlenom. Míša vytiahne fľašu pálenky a&nbsp;Ararat už prednáša prvý prípitok - na priateľstvo všetkých národov, ktoré v&nbsp;Gorelovke žijú.
Veľa duchoborcov odišlo po rozpade Sovietskeho zväzu do zahraničia, hlavne do Ruska. „Po vzniku samostatného Gruzínska za prezidenta Gamsachurdiu prišli nacionalisti s&nbsp;kalašnikovmi a&nbsp;hovorili, že máme ísť preč, lebo Gruzínsko patrí Gruzíncom,“ spomína Vasilij Balabanov, ktorý si vzal za ženu Marinu. Niektorí duchoborci odišli zo strachu, iní za ľahším životom. V&nbsp;Gorelovke zostáva niekoľko posledných duchoborských rodín. Väčšinou starší ľudia, ktorí nemôžu alebo nechcú odísť. Opustené domy osídlili Arménci a&nbsp;gruzínski moslimovia z&nbsp;Adžarska, ktoré leží za horami, neďaleko hranice s&nbsp;Tureckom. Z&nbsp;jedného z&nbsp;bývalých duchoborských domčekov sa dokonca stala mešita. Vyrástla na nej nesmelá vežička, ktorá má predstavovať minaret. Skutočný štíhly vysoký minaret by si Adžarovia v&nbsp;tejto silne kresťanskej krajine postaviť netrúfli. Ako v&nbsp;každej dedine, ani tu vzťahy nie sú úplne idylické, ale drsné podnebie a&nbsp;chudoba nútia rozdielne národy, aby si pomáhali.
<h2>Cudzí jazyk</h2>
Je podvečer a&nbsp;do Gorelovky sa valí nekonečné stádo kráv, s&nbsp;ktorými boli dedinskí pastieri na paši na trávnatých pláňach v&nbsp;okolí dediny. Kravy vedia, do ktorého dvora majú zabočiť, a&nbsp;Vasilij už čoskoro sedí na stoličke a&nbsp;dojí. „Okrem zemiakov takto vysoko nič poriadne nerastie. Jediná šanca, ako si privyrobiť, je chov dobytka. Máme osem kráv a&nbsp;nejaké ovce. Mlieko od nás vykupujú miestni syrári.“ Za tri a&nbsp;pol litra mlieka dostane jedno euro.
Jeho žena Marina vonku vŕši pyramídy tehličiek z&nbsp;kravského trusu, ktorými sa kúri. „Je to naše duchoborské uhlie,“ smeje sa pri práci. Na dlhú zimu musí pripraviť obrovské množstvo tehličiek. Pomáha jej dcéra Táňa, ktorá študuje v&nbsp;Arménsku v&nbsp;mestečku Gjumri. Predtým bolo známe ako Leninakan a&nbsp;na konci 80. rokov ho postihlo hrozivé zeme­trasenie. „Mám to bližšie ako do Tbilisi, ale hlavne môžem študovať v&nbsp;ruštine. V&nbsp;gorelovskej ruskej škole máme totiž gruzínčinu ako cudzí jazyk a&nbsp;málokto sa učí tak dobre, aby v&nbsp;nej mohol študovať strednú a&nbsp;vysokú školu.“ Aj to je jeden z&nbsp;dôvodov, prečo duchoborci s&nbsp;deťmi odchádzajú.

Pri prechádzkach po Gorelovke vidím neobvyklé množstvo bocianích hniezd. Ľudia hovoria, že ich bývalo oveľa viac, ale bociany sa vraj do domov, z&nbsp;ktorých sa duchoborci odsťahovali, nevracajú. Vasilij Slastuchin, jeho žena Raisa a&nbsp;dve pôvabné dcér­ky, u&nbsp;ktorých som býval v&nbsp;zime, sa už odsťahovali tiež do Ruska, niekam do Tulskej oblasti pod Moskvou. Možno i&nbsp;na ich dome je bocianie hniezdo prázdne.
<h2>V&nbsp;rukách Božích</h2>
Idem na návštevu k&nbsp;Lene Larenovej. V&nbsp;zime som v&nbsp;malej, krásne vykúrenej kuchyni ochutnal jej výborný malinový džem, na ktorý nemôžem zabudnúť. Lena ma víta v&nbsp;slzách. „Pred rokom som pochovala manžela, sedel tu v&nbsp;kuchyni a&nbsp;zrazu dostal infarkt a&nbsp;bolo po ňom. Bol šofér, veľmi šikovný. Všetko, čo vidíte okolo seba - dvere, nábytok aj pec - urobil vlastnými rukami. Už som pochovala trinásť príbuzných vrátane svojho syna. Druhého syna dobodali v&nbsp;armáde a&nbsp;nemôže pracovať. Páchateľ podplatil sudcu, ani nemusel do väzenia.“
Lena má tri kravky. Mlieko predáva syrárom. Dvojčlenná domácnosť musí vyžiť z&nbsp;dvestopäťdesiat eur mesačne. „Kravy však budem musieť predať. Už nemám síl pripraviť dosť sena na zimu. Neviem, ako potom budeme žiť. Nie je dosť trávy, lebo cez posledné zimy bolo málo snehu.“ Keď bola Lena malá, sneh obvykle zasypal nízke duchoborské domy až po strechu a&nbsp;bola v&nbsp;nich stále tma. Rodičia museli od dverí vyhrabať tunel, aby mohli deti do školy.
Lena je pre duchoborcov, ktorí v&nbsp;Gorelovke zostali, nenahraditeľná. Ako jediná pozná sedemdesiat žalmov - piesní, ktoré spievajú počas svojich bohoslužieb a&nbsp;ktoré sú základom ich viery. „Intonácia je pri speve nesmierne dôležitá. Rozdielne žalmy sú na sviatky a&nbsp;na pohreby. Nie sú ni­kde zaznamenané, všetko je v&nbsp;mojej hlave, tak ako som sa to naučila od predkov.“ Lena sa snažila naučiť žalmy svoje susedky, ale zapamätať si intonáciu jednotlivých slov je veľmi zložité. „Keď už konečne nejaká duchoborkyňa žalmy vedela, odsťahovala sa do Ruska,“ ľutuje Lena.
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/sedemdesiat-zalmov-posledni-clenovia-zvlastnej-sekty" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO v GALÉRII &gt;&gt;</a></h3>
Na nedeľnom modlení v&nbsp;sirotinci sa za úsvitu schádza iba šesť žien v&nbsp;pestrofarebných krojoch. Podstatne menej než minule, keď som do Gorelovky prišiel prvýkrát. Bojím sa, že to nebude dlho trvať a&nbsp;unikátne rituály, piesne i&nbsp;spôsob života úplne zmiznú. V&nbsp;zime som sa pýtal Raisy, čo s&nbsp;duchoborcami a&nbsp;ich kultúrou bude. „To neviem, je to v&nbsp;rukách Božích,“ odpovedala odovzdane.

Boh sídli v každej ľudskej bytosti. Preto duchoborci nepotrebujú kostoly ani kňazov

Výber pre vás

Boh sídli v každej ľudskej bytosti. Preto duchoborci nepotrebujú kostoly ani kňazov

Súvisiace články

Vojnoví reportéri: Niekedy vám ozbrojenci prácu nesťažovali, dnes všade potrebujete povolenia

Krvavé útoky, krik žien a detí, výjazdy policajtov: Vojna Rómov v osade vznikla kvôli nevere

FOTO Iguaçu a Itaipú : Nespútaná sila vody skrýva číru radosť, musíte ju však objaviť

V zemi Kimov: Katastrofálna chudoba, detskí špióni, vymývanie mozgov a život pod kontrolou

FOTO Iný svet: Gréckym Samosom neotriasla ani celosvetová pandémia!

Jediné turistky: Slovenky sa túlali po nedostupnej Saudskej Arábii a často neboli ani zahalené!

FOTO: Máte pandémie plné zuby? Zatúlajte sa s nami do nádherných zákutí Peloponézu

Trestá ich osud aj štát: Vyhrala 17 súdov, ale príspevky, na ktoré má nárok, stále nedostáva!

FOTO Štetcom proti skaze: Strastiplná záchrana pokladov jasovského kláštora

Výber pre vás