V neveľkej sterilne zariadenej miestnosti s bielymi stenami a so zelenými obkladačkami stojíme s dvoma statnými mužmi - pomocným personálom anatomického ústavu. Muži Karol a Radovan s gumovými rukavicami na rukách nám s vážnosťou v tvári na pokyn svojej šéfky Elišky Kubíkovej otvárajú prazvláštne mystérium desiatok tiel, nachádzajúcich sa v spomínanej vani. Viac ako test žalúdka pri pohľade na nevládne telá a končatiny, sa zdá človeku nepríjemný pach formalínu, v ktorom sú nebožtíci ponorení.

Srdce na dlani

Možno viacerí z nás absolvovali v živote ľahšiu alebo náročnejšiu operáciu. Anatomický ústav spadajúci pod Lekársku fakultu Univerzity Komenského, ktorá oslavuje v septembri 100. výročie založenia, je miesto, kde si kontakt so skutočným ľudským telom mohli prvýkrát vyskúšať aj chirurgovia z operačnej sály, v ktorej ste sa ocitli. Novozrekonštruovaná budova anatomického ústavu je už desať rokov pod drobnohľadom prednostky Elišky Kubíkovej. Prednostka nám s entuziazmom predstavuje zákutia budovy, kde končia telesné pozostatky ľudí, ktorí sa rozhodli svoju fyzickú schránku venovať vede.

„Keď je raz niekto lekár, neexistuje, aby sa nedotkol ľudského tela, aj keď je mŕtve. Už z jaskynných kresieb vieme, že ľudia sa o stavbu ľudského tela zaujímali. V stredoveku zasa začali robiť pitvy umelci. Leonardo da Vinci, Michelangelo. Museli zaplatiť katovi, aby im dal telo,“ priblížila prednostka, ktorá nám ukazuje Ladzianskeho poslucháreň na prízemí, pomenovanú po niekdajšom prednostovi anatomického ústavu Júliusovi Alexandrovi Ledéyim-Ladzianskom. Študenti tu často sledujú na monitoroch názornú prednášku napríklad pri úvode do pitiev hrudníka. Je to v podstate podobná verejná pitva, akú pred viac ako štyristo rokmi vykonal v Prahe Ján Jesenius.

Študenti podľa slov prednostky síce vidia všetko o ľudskom organizme aj v atlase, zároveň existujú presné postupy, ako sa napríklad otvára srdce. „Keď ho študent naozaj otvorí, vidí komory, chlopne, predsiene. Všetko cíti rukami, zistí, aké to je,“ uviedla Kubíková. V treťom ročníku medicíny študenti vedia všetko o anatómii ľudského tela a v tejto fáze môžu hľadať patologické chyby. „Keď nájdu nejakú anomáliu a zistia, že človek mal nádor, naučia sa to priamo na príkladoch,“ doložila ďalšie z pozitív výučby na reálnom tele prednostka. Nie všade vo svete majú študenti to šťastie, že sa človek po smrti rozhodne skončiť „pod drobnohľadom“. V arabskom svete je s tým podľa Kubíkovej problém. „Bola som v Istanbule na lekárskej fakulte a tam mali jediné telo, takže študenti mali málo príležitostí pitvať,“spomenula si prednostka.

Hneď po posluchárni vidíme miestnosť s pitevnými stolmi. Stred miestnosti tvorí obrovská vitrína, v ktorej sa nachádzajú lebky, rôzne rezy mozgom vypreparované oči či nedonosené opičky.

Špeciálny proces: Aby telá vydržali, sú fixované formalínom.
Špeciálny proces: Aby telá vydržali, sú fixované formalínom.
Zdroj: Matej Kalina

Kto ma pochová?

Ďalej smerujú naše kroky do miestnosti s „bazénmi“, v ktorých sa nachádza vyše štyridsať tiel. Tmavooranžová farba formalínu, do ktorého sú nebožtíci ponorení, vytvára otázku o identite jednotlivých tiel. Tá je naozaj rôznorodá a pestrá. „Raz za mnou prišiel taký frajerko, mohol mať do sedemdesiat rokov, pýtala som sa ho, prečo chce po smrti svoje telo darovať. On mi to vysvetlil takto - Robím vo fitnescentre vo Viedni. Mám ženu, s ktorou som sa rozviedol, a dve dcéry, ktoré žijú v Amerike. Momentálne žijem s druhou ženou, ale stretávam sa s prvou. Páči sa mi aj tretia. A teraz logicky, keď zo­mriem, ktorá mi príde na cintorín? Ani jedna,“ spomenula si na jednu z mnohých nevšedných príhod prednostka.

Darcovia tiel sú naozaj rôznorodí a nejde ani o vek či o spoločenský status. Medzi darcami, ktorých je momentálne vyše tisíca, sa nachádza napríklad jadrový fyzik, ktorý svoje darcovstvo odôvodnil tým, že celý život robí pre vedu, tak aj po smrti jej chce byť prospešný. Na Sasinkovu ulicu, kde anatomický ústav sídli, občas zavítajú vysmiati tridsiatnici s frajerkami s rovnakou požiadavkou odovzdať po smrti svoje telo vede. Štatisticky však prevažujú staršie ročníky okolo päťdesiatky. Jedným z nevšedných darcov je muž, ktorý si odpykáva trest pätnásť rokov odňatia slobody v Nemecku. Keď ho pustia, nemá kam ísť a po úmrtí ho nemá ani kto pochovať.

Kuriózny je aj prípad panej, ktorá sa prišla prihlásiť ako darca preto, že sa pohádala s dcérou. Osemnásť rokov vychovávala jej syna, ale dcéra začala syna, teda vnuka dotyčnej panej, štvať proti nej. „Prišla doslova s tým, že ich ,dlabe‘, ide do banky, vyberie úspory, bude chodiť na dovolenky a užívať si. Jej potomkovia nedostanú nič a ju potom môžeme použiť na liečebné účely,“ zaspomínala si prednostka.

Na bratislavskej lekárskej fakulte teda núdzu o kedysi živé telá nemajú. Dôvody sú však často nielen dobročinné, k darcovstvu prispieva aj ekonomická stránka. Mnoho ľudí jednoducho na pohreb nemá peniaze, a tak si zvolí túto cestu. Špekulantom sa však vypočítavosť môže vypomstiť. „Raz mi písal jeden muž, že sa daruje. Zomrel na Zelený štvrtok a my sme už mali v tom čase dekanské voľno, keďže bola Veľká noc. Brány ústavu sme znovu otvorili až v stredu, keď sa začala bežná výučba. Čiže to bol už siedmy deň, odkedy zomrel. Prišla požiadavka, že treba ísť po telo na východné Slovensko, pretože zomrel darca. Musela som odpísať, že to, bohužiaľ, nie je možné. Lenže Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ma kontaktoval, že on bol darca a jeho vnučka ma žalovala, pretože som to odmietla,“ spomenula ďalší prípad prednostka Kubíková.

Dôvod, prečo telo nemohol ústav prijať, bol najmä ten, že od úmrtia musia ubehnúť maximálne tri dni. Potom nastáva proces rozkladu a také telo nie je vhodné na fixáciu. „Všimla som si, že obžaloba bola písaná tým istým písmom, akým sme od pána dostali list, že sa chce darovať. Čiže on sa nedaroval, ale darovala ho jeho vnučka, ktorá chcela ušetriť na pohrebe,“ dodala.

Neustále inovácie: Prednostka ústavu Eliška Kubíková zabezpečuje, aby sa študenti oboznámili s ľudským telom čo najvernejšie.
Neustále inovácie: Prednostka ústavu Eliška Kubíková zabezpečuje, aby sa študenti oboznámili s ľudským telom čo najvernejšie.
Zdroj: Matej Kalina

Niekomu zasa prekáža pohrebný ceremoniál. Jeden pán v registri darcov napísal, že mu idú na nervy pohrebné okázalosti, reči kňazov a pretekanie pozostalých v tom, kto mal na pohrebe viac vencov či komu prišlo na pohreb viac ľudí, alebo kameň na hrobe je pravý mramor. Principiálne to odmieta a neznáša to. Vyskytol sa však problém s rodinou, ktorá chcela, aby mal po smrti vytesané meno na náhrobnom kameni. „Odstrihol si teda z vlasov, dal ich do tabatierky a povedal, že keď zomrie jeho žena, do jej truhly majú dať tú tabatierku, čiže bude v zemi aj on a budú môcť jeho meno napísať na náhrobný kameň,“ opísala ďalší prípad prednostka.

Flexibilné mŕtvoly

Okrem spomínaného časového horizontu by po­dľa podmienok darcovstva nemal mať darca vírus HIV, tuberkulózu či žltačku. Onkologické ochorenia ústav neodmieta, pretože darca môže rakovinu dostať počas ďalšieho života. Základnou požiadavkou je, aby telo prišlo do ústavu celé. Obete autonehôd sa podľa prednostky fixovať nedajú. To isté platí u človeka, u ktorého bola vykonaná patologická pitva.

V praxi darcovstvo vyzerá tak, že ak sa človek rozhodne po smrti darovať telo anatomickému ústavu, vypíše formulár s menom, priezviskom, bydliskom spolu s kontaktom na príbuzného. Jedno tlačivo zostane v ústave, jedno zostane darcovi s potvrdením, že bol zaevidovaný ako darca. Darovanie nie je záväzné, pretože ni­kto nevie, kedy zomrie. Preto platí zásada, že telo sa do ústavu dostane až vtedy, keď príbuzní oznámia, že darca zomrel a jeho telesné pozostatky sú pripravené na prevzatie.

Ak telo spĺňa spomínané náležitosti, prechádza špeciálnym procesom nazývaným fixácia. V jej úvode tečie cez hadičku do tela 24 hodín roztok, ktorý sa dostane ku všetkým orgánom. Až potom sa ponorí do bazéna s formalínom na sedem až osem mesiacov. Po tomto čase môže byť v bazéne aj niekoľko rokov. Jedno telo vydrží študentom na štúdium aj celý školský rok. Ak sa dostane do štádia, že sa na ňom nedá učiť, putuje na kremáciu. Novinkou, s ktorou sa môžu oboznámiť súčasní študenti medicíny, je fixačná metóda podľa Tiela.

„Momentálne je trend fixovať telá flexibilne. Ide o metodiku, ktorú sme prebrali z Grazu a oproti tej bežnej je dvojnásobne až trojnásobne drahšia. Umožňuje však to, že telá sú flexibilné a nie stuhnuté,“ ozrejmila Eliška Kubíková. Flexibilná fixácia navyše umožňuje robiť nielen pitvu, ale aj diagnostické a vyšetrovacie metódy. Na zlepšovaní fungovania sa okrem prednostky podieľajú študenti. Jeden z nich zostrojil virtuálnu anatomickú 3D pitevňu, ktorej aplikáciu prebralo vyše 160 krajín sveta.

Po absolvovaní netradičnej prehliadky v človeku nemôže nezostať pocit vlastnej krehkosti a pominuteľnosti. Že človek žije v nejakom obale, ktorý raz opustí. Práve ten mŕtvy obal naučí niečo nové tých živých. Na tomto mieste sa pozemský kruh uzatvára.