Venuje sa historickým a športovým témam, hlavne horolezeckým. 
Autor či spoluautor vyše 30 kníh z oblasti športovej literatúry faktu.

Milan Vranka

Už mu do Senca neprinesiem knihu o nezvestných chlapcoch z Everestu v poľštine ani spomienkovú knihu v češtine o jeho spolulezcoch, ktorí sa nevrátili z Makalu. Pri ich písaní mi svojimi postrehmi a rozprávaním pomohol. Horolezec Ivan Fiala sa ich vydania nedožil, v piatok ráno po ťažkej chorobe skonal vo veku 76 rokov.

Ivan bol fantastický rozprávač, dalo sa počúvať ho celé hodiny. Hlavne keď hovoril o tom, čo tak miloval - o horách a horolezectve. Horolezectvo nepokladal za šport, preňho to bola životná filozofia. Svojimi myšlienkami mnohých pozitívne nakazil. Nepochybujem o tom, že jeho dcéra herečka Zuzana Fialová dar rozprávania zdedila po ňom. Keď som s ňou dávnejšie robil rozhovor, sama priznala, že u nich doma „sa stále rozprávalo“. V poslednom období sa Ivan bavil na tom, že o ňom sa už nehovorí ako o známom horolezcovi, ale ako o otcovi známej herečky.

Svojho času bol naozaj špičkový horolezec. Nikto mu nemohol vziať najmä jedno prvenstvo - bol prvý Slovák, ktorý stál na vrchole osemtisícovky. Jedenásteho júla 1971 spolu s Michalom Orolinom vystúpili na obávaný Nanga Parbat, vysoký 8 125 metrov. Bez podpory umelého kyslíka.

Ivan sa vtedy do vrcholového družstva dostal na poslednú chvíľu namiesto Jozefa Psotku, ktorý dostal horúčku. Svoju šancu z rúk už nepustil. „Bol som v ten deň v obrovskej eufórii, kráčal som ako stroj, nič ma nemohlo zastaviť,“ spomínal. „Bol to môj životný výkon, pokiaľ ide o zážitok a emócie. Z diaľky som videl, že Mišo bojuje a nevzdáva sa. Sedel som na vrchole, poriadne si neuvedomujúc, čo sa stalo. Až keď dorazil Mišo, keď sme si to mohli povedať, až vtedy prišiel pocit šťastia a radosti. Bolo to niečo fantastické, čo nemožno zabudnúť ani vymazať. Z Rakiotskej strany bol pred nami úspešný len Rakúšan Hermann Buhl a po nás výstup už nik nezopakoval. Tá cesta je ťažká preto, že meria až osemnásť kilometrov a posledných šesť vedie vo výške nad 7 500 metrov.“

Hoci predtým mal na konte veľa skvelých výstupov vo Vysokých Tatrách, v Alpách i ďalších horách, práve dosiahnutie Nanga Parbatu považoval za prelom. Svoj život odvtedy delil na prednangaparbatskú a ponangaparbatskú éru.

„Bola to prvá osemtisícovka, ktorú dosiahli horolezci z vtedajšieho spoločného štátu Čechov a Slovákov,“ zdôrazňoval. „Horolezectvo sa zo športu, o ktorom sa predtým len kde-tu objavila zmienka, zrazu ocitlo v centre pozornosti médií aj verejnosti. Absolvovali sme množstvo prijatí, tlačoviek, besied, prihovárali sa nám ľudia, stali sme sa známymi. Práve v deň mojich tridsiatych narodenín nás na Pražskom hrade prijal prezident Ludvík Svoboda. Tým som získal zdravé sebavedomie. Predtým som patril k ľuďom, ktorí nevedia na verejnosti prehovoriť, nebol som verbálny typ. Všetko som sa naučil, nadobudol som neoceniteľné životné skúsenosti. Začal som študovať a postupne som sa presadil aj vo svojej profesii stavebného inžiniera či v rôznych riadiacich funkciách. Výstupom na Nanga Parbat som dosiahol svoj horolezecký vrchol a ovplyvnilo to celý môj ďalší život.“

Ivan Fiala nechýbal potom na ďalších himalájskych expedíciách - dvakrát na Makalu aj na Everest. Vrchol ďalšej osemtisícovky sa mu však už nepodarilo dosiahnuť.

Na Evereste zažil aj najväčšiu horolezeckú tragédiu, keď sa v roku 1988 expedícia pod jeho vedením vrátila domov bez štyroch špičkových slovenských horolezcov, ktorí síce vyliezli horolezecký šláger, ale v zhoršenom počasí už nedokázali zostúpiť a zostali nezvestní. Nebolo vtedy preňho jednoduché vyrovnať sa s tým, nik sa ani nečudoval, keď s horolezectvom skončil. „Bol som z toho zdrvený. Príšerne. Nie že by to nezasiahlo rodiny, ale ja som bol bezprostredný aktér a dlhé roky ma to prenasledovalo,“ zveril sa mi vtedy.

Netajil sa ani tým, že musel vyhľadať odbornú lekársku pomoc, aby sa z toho dostal. Keď som za ním pred rokmi prišiel, že by som chcel o štvorici Becík, Božík, Jaško a Just napísať knihu, mal som malú dušičku. Jeho reakcia ma prekvapila.

„Ja budem nadšený, keď sa do toho pustíš, lebo napísať o tých chlapcoch knihu, to znamená zachytiť najväčší čin v tomto športe v Himalájach. Ich výkon sa mi javí ako nezopakovateľný. A to, že ho dosiahla partia z jedného klubu, úplne normálni ľudia, ktorí tu v Bratislave chodili po uliciach, do školy a do roboty, bola s nimi zábava, opili sa po lezení na cvičných skalách v Sološnici, zabehli Malokarpatský maratón, takto žili, nie na úrovni nejakých profíkov, a potom vyliezli niečo, čo takým štýlom nik iný nedokázal, to je fantastické.“

V horách prežil najkrajšie chvíle, ale aj najsmutnejšie. Na Evereste už v roku 1984 prišiel o blízkeho priateľa Jozefa Psotku. Netešil ho ani fakt, že si vytvoril osobný výškový rekord, keď vyniesol náklad pre vrcholové družstvo do výšky 8 400 metrov.

Predtým, na Makalu v roku 1973, boli práve so Psotkom tí, ktorí niekoľko dní vydržali pri zomierajúcom Janovi Kounickom vo výške pod hranicou osemtisíc metrov. Bez umelého kyslíka, lebo ten dávali dýchať ťažko zranenému kamarátovi. Ivan sa ho dokonca pokúšal zniesť na chrbte, ale po niekoľkých metroch si musel priznať, že z tej výšky to nie je v ľudských silách.

Nedokázali však povedať - Honzo, my ideme dole, ty tu musíš zomrieť. „Honzo potravu prijímal aj vylučoval. Opatrovali sme ho, čistili, prezliekali,“ opisoval ťažkú situáciu Ivan Fiala. „V malom stane, v mraze. Žili sme s ním aj umierali a potajme plakali. Bolo to na hranici ľudských schopností. Po niekoľkých dňoch sme sa stávali vplyvom výšky apatickými, čo v základnom tábore pri vysielačkových reláciách vycítili a žiadali nás, aby sme okamžite zostúpili. Až keď apelovali tým, že máme doma deti, rodinu, ja som v noci povedal, že idem.“ Psotka zostúpil na druhý deň ráno.

Fiala si aj po rokoch pamätá, čo bolo spúšťačom, že sa rozhodol zísť. „Zdola nám do vysielačky pustili tóny Beethovenovej Osudovej. Ta-ta-ta--táá, ta-ta-ta-táá. To ma prebralo z letargie. Žiť, žiť, vravel som si na zostupe pri každom kroku.“

Fiala otvorene vravel, že po Evereste v roku 1988 na horolezectvo zanevrel. Až tak, že Everest v niektorých rozhovoroch nazval obludou. Veta, ktorá zaznela z vysielačky z úst lekára Milana Skladaného a ktorá bola predzvesťou strašnej tragédie, ho ešte dlho mátala: „Ivan, oni nevidia!“

„Samozrejme, z hôr som úplne neodišiel, ale už to nenazývam horolezectvo,“ hovoril s odstupom času. „Skôr poznávanie oblastí, do ktorých som predtým nemal čas dostať sa, rôzne hrebeňovky v slovenských horách, trebárs v Malej a vo Veľkej Fatre. V horách sa zabíja príliš veľa ľudí v staršom veku, čo ma tiež utvrdzuje v tom, že som urobil dobre, keď som skončil. Vyberám si naozaj len bezpečné trasy, skôr ide o extrémnejšiu turistiku.“

Ivan nebol priateľom internetu, keď som mu chcel niečo poslať mai­lom, musel som písať na adresu jeho manželky. Mobilný telefón však, pravdaže, používal. Keď som mu nie tak dávno poslal knihu Ztraceni na Everestu, krátko po tom, ako vyšla v češtine, o tej nešťastnej everestskej výprave, prišla mi od neho esemeska: „Ďakujem, že na mňa myslíš.“

Keď pred siedmimi rokmi takto v lete navždy odišiel vedúci prvých československých expedícií do najvyšších hôr Ivan Gálfy, práve Ivan Fiala mi túto správu zvestoval. S dôvetkom, nech o ňom napíšem ešte posledný raz pekný článok, lebo si to zaslúži.

Teraz bol poslom smutnej správy Vinco Dubeň, jeden z Fialových najbližších priateľov, s ktorým - aj s Jurajom Weinczillerom - dostali Medzinárodnú cenu fair play UNESCO za záchranu života mexickému horolezcovi. „Nič mimoriadne sme neurobili. Pomoc človeku, ktorý to potreboval, bola pre nás vždy prvoradá,“ komentoval to vtedy Ivan.

Priekopníkov slovenského himalájskeho horolezectva už veľa nezostalo. Veľké legendy postupne odchádzajú.

Nie je tajomstvo, že po tragédii na Evereste v roku 1988 sa vzťahy medzi Ivanom a niektorými pozostalými po štvorici horolezcov, ktorí sa nevrátili, naštrbili. Po krste knihy Nezvestní z Everestu v roku 2011 sa mi manželka Joža Justa Jana zverila, že mnohé veci nevedela a veľa jej to osvetlilo. Keď som teraz na Faceboo­ku uverejnil správu o Ivanovej smrti, syn Petra Božíka Peter mladší zakrátko pripísal svoje R. I. P. A Jana Justová, teraz už Vincentová, pridala: „Je to smutné, Ivan, odpočívaj v pokoji.“ Ivan mohol odísť do horolezeckého neba spokojný, zmierený so všetkými.

Ivan Fiala mal z prvého manželstva dve dcéry a obe viedol k športovaniu. Chcel z nich mať vrcholové lyžiarky.

„Zuzana bola obrovský športový talent, chcel som z nej mať svetovú lyžiarku,“ pripustil. „Najprv som sa však zameral na staršiu Renátu. Ale keď Zuzana videla, že jej sestra mala trikrát poškodený meniskus, odmietla sa nechať týrať. Pritom lyžovala nádherne.“ Ako to videla herečka Zuzana Fialová, keď som s ňou pred časom hovoril? „Áno, v detstve som pretekársky lyžovala. Vycúvala som z toho, lebo mi bolo zima. Lyžujem však veľmi pekne, to je pravda. A lyžovanie milujem. Lenže začínala som v časoch socializmu, keď sme nemali také vybavenie, ako je teraz. Ja som permanentne mala mokro v lyžiarkach, omŕzali mi nohy, ruky, a to som bola malé dievčatko. Bola som v klube s Jankou Šeďovou, neskoršou výbornou snoubordistkou, reprezentantkou, ale ináč so samými chlapcami. Neraz sme trénovali v podmienkach, keď nešli vleky. Museli sme hodiť lyže na plecia, vyšliapať na kopec, aby sme sa z neho mohli spustiť. Ďakujem pekne, keď je to vo veku, keď sa mi páčila ružová farba a chcela som sa hrať s bábikami.“ A tak, keď otec trochu poľavil, Zuzana to využila.

„Aj som s ňou liezol, bola čiperná, ale nemala rada utrpenie, nepohodu v horách,“ opisoval mi Ivan. „Už ako s herečkou som s ňou bol liezť vo Vysokých Tatrách, ale jej to na chate už smrdelo. Je fajnovejšia. Chýbala jej tvrdosť potrebná na vrcholový šport. Pritom liezla ako veverička.“ „Z lezenia mám úžasné zážitky,“ zaspomínala si zasa Zuzana. „Pri jednom z našich výjazdov s otcom na Sliezsky dom som sa spriatelila s mladými horolezcami, ktorí ma zobrali na šialenú túru. Otec po ôsmich hodinách z knihy túr na chate zistil, kam sme sa vybrali, a strašne spanikáril, pretože som na to nebola vytrénovaná a nemala som ani lezeckú techniku. Ale zvládla som to. Hoci ma za to vyhrešil, v kútiku duše bol na mňa hrdý. Tuším sa mi z tej partie niekto páčil a viete, ako to je - keď sa vám niekto páči, dosiahnete výkony, o akých ste nesnívali.“ Ani lezenie si ju natrvalo nezískalo. „Na to musí mať človek povahu. Horolezci sú, podľa mňa, introvertní ľudia, ktorí milujú samotu v horách a prekonávanie seba samého v tom vnútornom tichu. Ja som extrovertný človek. Rada seba prekonávam, ale v spoločnosti. K horolezectvu musíte nejako dospieť, musí vás osloviť a mne sa to nestalo. Ani nemohlo, lebo som vyrastala v rodine, kde sme sa báli každého telefonátu z expedície a s takýmto zážitkom z detstva to jednoducho nejde.“

Podľa otca však v herectve bola Zuzana schopná odriekania. „Škoda, že nemohla robiť aj herectvo, aj šport,“ povzdychol si raz. „Samozrejme, som hrdý na to, čo dosiahla ako herečka. Na premiére v divadle sa mi neraz tisli do očí slzy. Na mňa emotívne pôsobí každé ocenenie slovenského krajana a obzvlášť silné to je, keď hľadisko aplauduje a na javisku stojí vaša dcéra.“ Spytoval som sa ich, čo má spoločné horolezectvo a herectvo. Ivan Fiala paralelu hneď našiel: „V oboch je potrebný vrcholný výkon podmienený talentom, kvalitnou prípravou, spoluprácou kolektívu, cieľavedomosťou. Týmito atribútmi dospievame každý k svojmu everestu.“ Zuzana zas našla rozdiel: „Lenže my potrebujeme divákov...“ Ivan Fiala dcére pritakal: „Zatiaľ čo my hráme v horách bez divákov.“

Hoci rodičia sa rozviedli, Zuzana k slávnemu otcovi naďalej inklinovala. „Ja som bola rada s otcom, lebo v detstve som si ho zas tak veľmi neužila. Po ňom som zdedila ctižiadosť, vôľu, ale aj zvláštnu danosť prispôsobovať okolnosti života cieľu, ktorý si vytýčim. Vyberať to, čo mi pomôže, a ostatné ignorovať. Neviem, či je to dobrá vlastnosť, možno sa s takými ľuďmi trochu ťažšie žije, ale - ako povedal jeden môj dobrý známy, profesor biochémie - S genetikou si neporadíš, dievča, pred ňou neujdeš! Po otcovi mi zostal pozitívny vzťah k horám a k prírode. Hory tak zvláštne voňajú a vždy keď prídem do hôr, s tými vôňami sa mi vracia detstvo a otec.“

Narodil sa 25. augusta 1941 v Palárikove, kde jeho rodičia krátko pôsobili. Väčšinu života však prežil v Bratislave, bol členom horolezeckého klubu IAMES Bratislava. Na dôchodok sa presťahoval do Senca. Mal na konte výstupy vo Vysokých Tatrách, v Alpách, na Kaukaze, v Pamíre, v Amerike, v Hindúkuši. Bol prvý Slovák na vrchole osemtisícovky - Nanga Parbat. Zúčastnil sa aj na ďalších štyroch himalájskych expedíciách - dvakrát na Makalu a dvakrát na Everest, raz v kombinácii s Lhoce. Expedíciu na Lhoce – Everest 1988 viedol. Bol držiteľom Medzinárodnej ceny fair play UNESCO za záchranu života, niekoľko rokov viedol komisiu fair play Slovenského olympijského výboru. Zomrel 13. Júla 2018 v Bratislave.

Ivan Fiala je už v horolezeckom nebi: Aký vzťah mal s dcérou Zuzanou?

Výber pre vás

Ivan Fiala je už v horolezeckom nebi: Aký vzťah mal s dcérou Zuzanou?

Súvisiace články

„Mám toho plné zuby,“ priznal Štrba v poslednom telefonáte z Everestu

Everest - tragický himalájsky štít Slovákov: Telá týchto horolezcov už ľadovec nevydal

Everest má nového rekordéra: Kami Rita Šerpa vystúpil na vrchol najvyššej hory sveta dvadsiaty druhý raz

Verili by ste, že najslávnejší horolezec všetkých čias trpel výškovou chorobou?

Nepotreboval pre život slávu: Významný horolezec Vladimír Plulík zmizol v Karakorame

Zvesil batoh na Civette po takmer štyridsiatich rokoch

Jediný Slovák, ktorý to dokázal: Hámor zdolal všetky hlavné osemtisícovky

Výber pre vás