Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Ach, ten šport! Okrem lásky asi nič nevzbudzuje také zvláštne vášne ako výkony „našich“. Čím to je? Športová psychologička, pedagogička, lektorka a prodekanka pre vedu a medzinárodné vzťahy na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského PETRA PAČESOVÁ (36) sa zameriava predovšetkým na oblasť mentálnej prípravy individuálnych športovcov i športových tímov, skvalitnenie tréningu založeného na koncentrácii športovca, zvládanie stresu. VERONIKA COSCULLUELA sa s ňou rozprávala aj o tom, či platí rovnica: čím väčší fanúšik, tým väčší vlastenec.

Musí mať športovec, ako sa hovorí, aj v&nbsp;hlave, nielen v&nbsp;nohách, rukách?

Musí mať v&nbsp;hlave, ale v&nbsp;inom zmysle, ako to myslíte vy. Na&nbsp;našom pracovisku sa často zaoberáme otázkou kognitívnych funkcií v&nbsp;športe. Rôzne športy majú tendenciu zlepšovať ich, či sa hýbeme rekreačne, alebo športujeme na&nbsp;vrcholovej úrovni. Inteligencia ako taká síce veľmi úzko súvisí s&nbsp;kognitívnymi funkciami, ale nie je kognitívnou funkciou. Veľmi často hovoríme o&nbsp;športovej inteligencii: viem predvídať situácie, pohyb súpera, pohyb lopty, mám skvelú koncentráciu pozornosti, viem s&nbsp;ňou pracovať, funguje mi pamäť.

Ako je to s&nbsp;odolnosťou proti prehrám, so stresom? Dá sa to trénovať?

Áno, dá. Každý vrcholový športovec má možnosť pracovať so športovým psychológom, prípadne mentálnym trénerom, s&nbsp;ktorým spoločne nastavujú techniky a&nbsp;stratégie napríklad zvládania stresu. Možností zvládania stresu je viacero, sú individuálne.

Je to na&nbsp;mieru, ale máte aj nejaké príklady, aby sme si toto cvičenie mozgu vedeli predstaviť?

Je to nielen v&nbsp;technikách, ale i&nbsp;v&nbsp;celkovom mentálnom nastavení a&nbsp;zmene myšlienkových vzorcov, ktoré mám o&nbsp;svojom výkone. Čo si všímam, čo si uvedomujem, čo môžem kontrolovať a, naopak, na&nbsp;čo vplyv nemám a&nbsp;čomu sa teda musím vhodným spôsobom prispôsobiť. Čím lepšie sa poznáme, tým lepšie sa môžeme analyzovať a&nbsp;zužitkovať to, čo sme sa o&nbsp;svojom výkone a&nbsp;osobnosti naučili.

Ako je to s&nbsp;egom. Sú mladí športovci, s&nbsp;ktorými pracujete, sebavedomí?

Mnohí nie sú. Nevedia pomenovať svoje silné stránky, silu svojej hry, výkonu. Na&nbsp;rozdiel od&nbsp;zahraničnej mládeže, ktorá pomenuje ako silné stránky niekedy aj to, čo nie je pravda, sú naši menej sebavedomí. Je to asi aj vo výchove. Niekedy to, že sa pochvália, berú ako chválenkárstvo, ako niečo, čo je zakázané, čo nie je dobré.

Pre nás laikov sa niektoré športy zdajú inteligentnejšie ako iné. Hovorí sa, že pri golfe musí vedieť človek rátať aj silu vetra a&nbsp;trajektóriu…

Športovanie a&nbsp;kognitívne funkcie sú spojené nádoby. Keď športujete, zlepšujú sa. V&nbsp;tejto oblasti napredujete dokonca aj pri behaní, bicyklovaní, plávaní, aeróbnom pohybe, kde neočakávame stimuly, na&nbsp;ktoré musíme rýchlo reagovať. Naopak, v&nbsp;športových hrách predpokladáme vysokú úroveň anticipácie, rôznych rýchlych zmien a&nbsp;stimulov. V&nbsp;športe je podstatné, aby športovec vedel čítať hru a&nbsp;rýchlo reagovať. To, že napríklad pri golfe zvažuje hráč množstvo vecí, je súčasťou hry, taktiky a&nbsp;vstupuje sem aj športová inteligencia hráča. Je viacero športov, v&nbsp;ktorých je premyslená taktika dôležitá, hoci sa to na&nbsp;prvý pohľad tak nemusí javiť (napríklad cyklistika či atletika).

Ako je to s&nbsp;priateľstvami v&nbsp;športe? Existujú?

Som presvedčená, že áno. Šport v&nbsp;sebe nosí veľmi silný sociálny aspekt: ak prežívam niečo príjemné s&nbsp;človekom, ktorý mi je blízky, má to ešte väčšiu cenu. Prežívame spolu zážitky. Priateľstvá však nájdeme nielen v&nbsp;rámci jedného tímu, ale aj medzi športovcami, ktorí spolu na&nbsp;športovisku súperia. Ešte výraznejším príkladom sú Serena a&nbsp;Venus Williamsové, ktoré sú dokonca sestry.

Nepoháňa priateľstvo dopredu viac ako rivalita?

Z&nbsp;histórie poznáme prípady, keď išla rivalita na&nbsp;hranu. Príkladom je napríklad zápas o&nbsp;titul majstra sveta, počas ktorého Mike Tyson odhryzol časť ucha súperovi Evanderovi Holyfieldovi. Za&nbsp;touto situáciou boli zrejme aj iné okolnosti, množstvo fanúšikov si ju však pamätá aj po&nbsp;vyše 20 rokoch. Na&nbsp;druhej strane poznáme aj množstvo takých situácií, keď športovec pomohol svojmu súperovi. Verejnosť veľmi emocionálne reagovala na&nbsp;to, keď na&nbsp;majstrovstvách sveta v&nbsp;atletike pomohol bežec Braima Suncar Dabo svojmu súperovi Jonathanovi Busbymu dostať sa do&nbsp;cieľa.

Ktorý príbeh priateľstva v&nbsp;športe, trénerského úspechu fascinuje vás? Odporučte nám film či knihu.

Mňa fascinuje Rafael Nadal, a&nbsp;to práve spôsobom, akým pristupuje k&nbsp;tréningu. Ak trénuje, trénuje sústredene. Nerobí nič iné, len trénuje a&nbsp;to nie je samozrejmé. Nejde o&nbsp;to, aby sme makali množstvo hodín denne, ale o&nbsp;to, aby sme sa sústredili počas tréningu tak, aby sme z&nbsp;neho neskôr mohli ťažiť mentálne aj fyzicky. Ak sa pýtate na&nbsp;film, tak odporúčam film Rivali. Je to príbeh dvoch rivalov, ktorých však spája zvláštny typ kamarátstva - Nikiho Laudu a&nbsp;Jamesa Hunta. Napriek odlišnej osobnostnej výbave sa obaja dokázali prepracovať na&nbsp;vrchol a&nbsp;stať sa brilatnými pretekármi F1.

Kto vás viedol k&nbsp;športu? Čo je vlastne motiváciou cvičiť, hýbať sa, ako vzniká chuť na&nbsp;to a&nbsp;koho viniť, ak ju nemáme?

Mňa k&nbsp;športu viedla rodina. Tá je, myslím, najväčším motivačným faktorom, či je reč o&nbsp;pohybe, alebo o&nbsp;iných zvykoch. Je dobré, ak má dieťa prvotný impulz z&nbsp;rodiny a&nbsp;jeho okolie, prostredie je nastavené motivačne. Rodičia vždy fungujú ako vzory.

Poznáte nejakého známeho športovca, ktorý si našiel k&nbsp;pohybu vzťah až počas dospievania? Väčšinou vidíme, že za&nbsp;úspechmi detí stoja rodičia. Napríklad pri Petre Vlhovej, Veronike Zuzulovej či Novakovi Djokovićovi.

Príklad sa mi ťažko hľadá. Rodič môže zamiešať karty. Výchova, ktorá je však príliš prísna, môže niekedy aj uškodiť. Rodičia si občas myslia, že ak tvrdý a&nbsp;neprimerane autoritatívny prístup vychoval z&nbsp;Agassiho tenisovú špičku, bude to tak aj s&nbsp;ich dieťaťom. Naopak, tomu, že Agassi tenis znenávidel, už neprikladajú význam.

Prečo, ak hrá na&nbsp;ľade pár mužov, hovoríme, že hráme „my“. Nie je to trochu smiešne, keď sedíme na&nbsp;gauči doma alebo v&nbsp;krčme s&nbsp;kamarátmi?

Kto sa nechce podieľať na&nbsp;úspechoch víťazného tímu? Všetci máme chuť byť súčasťou niečoho veľkého, úspešného, takže stotožňovanie s&nbsp;našimi športovcami - o&nbsp;to viac, ak sa im darí - je prirodzený psychologický jav. Je to kombinácia potreby niekam patriť a&nbsp;súčasne sa tak prejavuje intenzívnejšie aj naša štátna príslušnosť, ktorú prejavujeme počas súťaží.

No dobre, ale športovci, ktorí si to odmakajú na&nbsp;kurte, na&nbsp;ľade, sa nám fanúšikom nesmejú, že „sme s&nbsp;nimi“?

Podľa mňa je to naopak. To, že „sme s&nbsp;nimi“, je pre nich hnací motor. Ak cítite podporu divákov, ktorí sú priamo pri výkone alebo aj tých spoza obrazoviek, povzbudí vás to. Pre niektorých športovcov však aj diváci alebo médiá môžu predstavovať silný stresový faktor. Vidíme to prevažne u&nbsp;menej skúsených športovcov.

Čo dokáže človeka zdvihnúť z&nbsp;gauča, aby hokej, futbal išiel hrať alebo aby konečne našiel kľúče od&nbsp;pivnice, kde schoval bicykel?

Ak sa rozprávame o&nbsp;športe na&nbsp;rekreačnej úrovni, tam zohráva úlohu veľa faktorov. Z&nbsp;gauča vstanú ľudia aj vtedy, ak im pohyb zmierňuje nejaké zdravotné problémy. Sociálna interakcia, teda to, či idete na&nbsp;bicykel s&nbsp;niekým, kto vám za&nbsp;to stojí, s&nbsp;kým je vám príjemne, hrá úlohu tiež. Niekedy nás však nevytiahne športovať ani ten najbližší človek, najlepší kamarát, lebo sme tak veľmi zvyknutí na&nbsp;pohodlie a&nbsp;leniví, že nič nami nepohne. Viem však zo svojho okolia, že veľa rekreačných cyklistov je motivovaných práve úspechmi Petra Sagana.

Máte za&nbsp;sebou ohľadom motivácie na&nbsp;fakulte aj nejaké prieskumy?

Na&nbsp;fakulte sa motiváciou zaoberáme aj odborne či výskumne. Skúmame jej štruktúru, analyzujeme ju. Najčastejšie zisťujeme, čo je ťahúňom psychiky, motivácie športovcov vo veku, keď sú tínedžermi. Najviac nimi hýbe chuť byť krajší, vyšportovanejší, byť v&nbsp;súlade s&nbsp;ideálom krásy. Telesný výzor v&nbsp;ich veku ako motivácia prevažuje nad chuťou byť zdravý. V&nbsp;tomto veku zrejme ešte problémy so zdravím nepociťujú. Takisto sa v&nbsp;rebríčku top faktorov, prečo zotrvávajú pri športe, objavuje otázka súťaživosti: byť úspešný, lepší ako spolužiak, konkurent, vyhrať. Odpovedajú tiež, že šport im ponúka emočné vybitie.

Nedávno sa v&nbsp;našej redakcii stala zaujímavá vec. Slovensko išlo hrať štvrťfinále v&nbsp;hokeji s&nbsp;USA. Jeden kolega vraví, že on ide hrať tenis a&nbsp;druhý sa ho neveriacky pýtal: „Teraz? Veď ideme hrať hokej!“ Ja som urobila racionálnu stávku na&nbsp;súpera Slovenska a&nbsp;môj otec sa chytal za&nbsp;hlavu. Prečo sa na&nbsp;nás, ktorých fandenie až tak neberie, pozerajú ostatní ako na&nbsp;zlých Slovákov?

Vypovedá to len o&nbsp;tom, že časť ľudí pociťuje spolunáležitosť s&nbsp;národnými športovcami viac ako iná. Objavuje sa tu aj otázka identity a&nbsp;sociálnych skupín, ktorým sa chceme podobať. Iste sa s&nbsp;takýmto takmer odsúdením za&nbsp;nefandenie stretol už každý z&nbsp;nás. Je prirodzené, že každý má iné záujmy a&nbsp;iné priority. Niekoho šport berie viac, iného menej, či je reč o&nbsp;jeho pasívnej, alebo aktívnej forme. Šport je aj zábavný biznis, sledovať zápas môže predstavovať formu zábavy, so všetkými aspektmi vrátane sociálneho.

Platí rovnica, že čím väčší fanúšik, tým väčší národovec?

Myslím, že nie. Vlastenectvo je stav v&nbsp;duši človeka. Môže sa prejavovať aj verným fandením tímu svojho štátu. Nemalo by to však prerásť do&nbsp;výtržností, bitiek, ako vídavame niekedy na&nbsp;futbale. To už nemá so športom ani s&nbsp;vlastenectvom nič spoločné. To je už len agresia.

Je aj kultúra športového fandenia niečo, čo máme z&nbsp;rodiny?

Mnohí rodičia si neuvedomujú, že aj to, ako domáce fandenie na&nbsp;gauči vyzerá, môže ovplyvniť dieťa. Dieťa vie z&nbsp;tohto správania pred televízorom vyčítať a&nbsp;vycítiť množstvo vecí. Ak rodič nadáva na&nbsp;športovca, ktorý povedzme nepremenil šancu, tak jeho dieťa sa logicky domnieva, že ak ono sa dostane do&nbsp;podobnej situácie, ak neskóruje, rodič bude reagovať rovnako, ako reagoval na&nbsp;športovca v&nbsp;televízii. Je to škoda, lebo týmto oberáme deti o&nbsp;odvahu, o&nbsp;kreatívne riešenia, blokujeme ich v&nbsp;situáciách, v&nbsp;ktorých by mohli riskovať.

S&nbsp;fandením sa často spája pivo a&nbsp;čipsy. Toto občerstvenie by nemalo byť na&nbsp;stole, ak sledujeme zápas s&nbsp;deťmi?

(Smiech.) Tak to je veľmi nezdravé, ale je to súčasť našej kultúry fandenia. Ak mám raz za&nbsp;čas „cheat meal“ alebo „cheat day“, je to úplne v&nbsp;poriadku, navyše ak sa to spája s&nbsp;mentálnym oddychom.

Dánsky hokejový tím mal medzi sebou veľa Švédov. Čo si myslíte o&nbsp;fenoméne kupovania športovcov z&nbsp;iných krajín?

Vrcholový šport nám ponúka zážitky a&nbsp;výkony, ktoré sú na&nbsp;hrane ľudských možností. Z&nbsp;tohto dôvodu sa z&nbsp;toho stal veľmi dobrý biz­nis. Pre vrcholových športovcov je to zamestnanie. Neviem, či by sme takto cez prsty pozerali aj na&nbsp;lekárov, ktorí odídu pracovať do&nbsp;nemocníc do&nbsp;zahraničia.

O&nbsp;Anastasii Kuzminovej hovoríme, že je našou Nasťou, je veľmi populárna, hoci jej asi málokto rozumie v&nbsp;reklame o&nbsp;„krokovaní“. Tu sa identifikujeme s&nbsp;čím?

Nasťa naozaj priniesla top výkony. Spájajú sa nám s&nbsp;vrcholnými podujatiami v&nbsp;danom športe, a&nbsp;to v&nbsp;našich farbách. Všetci o&nbsp;nej vieme, že pochádza z&nbsp;Ruska. U&nbsp;nej by som povedala, že identifikácia je v&nbsp;niečom inom. V&nbsp;jej osobnosti. Nas­ťa je ľudská, sympatická, príjemná, skromná. Zostala sama sebou napriek úžasným výkonom, a&nbsp;preto je populárna.

Čo robí športovca výnimočným? Alebo prečo Roger Federer stále vyhráva, hoci bude mať 40, a&nbsp;prečo to Björn Borg nechal, keď mal 26 rokov.

Do&nbsp;toho, čo robí šampióna výnimočným, vstupuje opäť veľa faktorov. Každý z&nbsp;nás má iný hodnotový rebríček, ten sa navyše mení v&nbsp;čase. Každý z&nbsp;nás má iné méty, a keď ich dosiahne, povie si stačí a&nbsp;môže ísť oddychovať alebo pracovať na&nbsp;niečom ďalšom. Prečo presne skončil Borg s&nbsp;tenisom, neviem. Často sa však stáva, že ak motivácia vyprchá, človek s&nbsp;tým nevie ďalej narábať. Ak sa nemýlim, on sa aj chcel vrátiť niekoľko rokov po&nbsp;tom, ako zanechal športovú aktivitu, ale už nebol úspešný.

Ako odchádza motivácia? Čím to je, že niektoré mladé talenty vytrvajú a&nbsp;iné skončia.

Na&nbsp;fakulte telesnej výchovy a&nbsp;športu sa zaoberáme i&nbsp;príčinami zanechania športovej aktivity. Ukazuje sa tam aj zmena priorít, aj to, že ak mladý človek nestíha všetky povinnosti, vyberie si subjektívne najdôležitejšiu, napríklad štúdium na&nbsp;vysokej škole. Do&nbsp;hry môže vstúpiť zranenie, nenaplnenie športových cieľov, prípadne to, že v&nbsp;športe už človek nevidí zmysel.

Ako sa má zachovať rodič, keď vidí, že dieťa má na&nbsp;šport talent, a&nbsp;ono sa zdráha, veľmi nechce.

Možno tu nejde o&nbsp;zasahovanie do&nbsp;motivácie dieťaťa, ale o&nbsp;celkovú výchovu, teda o&nbsp;to, ako sa dieťa stavia k&nbsp;prekážkam. Či ich chce prekonať, alebo pred nimi uhne. Ak sa vie cez náročné obdobie prehrýzť, popasovať sa s&nbsp;ním, hoci je jeho momentálna motivácia nižšia, je šanca, že šport nezanechá. Rodinné aj klubové prostredie je rozhodujúce. Pre malé deti je demotivačné, ak sú príliš skoro tlačené do&nbsp;výkonov. Nechajme ich, nech si šport užívajú, nech trénujú, nech si nájdu priateľov, netlačme na&nbsp;pílu, na&nbsp;prvenstvá.

Čo by ste poradili rodičom, ak majú dieťa, ktoré stále vymýšľa. Raz by chcelo chodiť na&nbsp;tenis, inokedy na&nbsp;futbal, na&nbsp;plávanie?

Ak vymýšľa veľmi malé dieťa, povedzme na&nbsp;prvom stupni základnej školy, nechajte ho, nech sa nájde. Ak si vyskúša viacero športov, vytvorí si vzťah k&nbsp;viacerým, možno sa do&nbsp;nejakého zamiluje, a&nbsp;ak si ho samo vyberie, je pravdepodobné, že v&nbsp;ňom zotrvá a&nbsp;bude ľahšie zvádzať boj s&nbsp;nechuťou, prekážkou, s&nbsp;demotiváciou, ak raz príde.

GALÉRIU k článku si pozrite TU &gt;&gt;&gt;

To sme prebrali dieťa, ktoré chce a&nbsp;vie cvičiť. Čo by som mala robiť, ak mám doma „drievko“ a&nbsp;chcem, aby sa mi to drievko hýbalo…

Tak v&nbsp;prvom rade sa vyhnime nálepkovaniu. Dieťa by nemalo počuť, že je drievko, lebo potom funguje podľa toho, čo psychológovia volajú sebanaplňujúce proroctvo, a&nbsp;bude sa ako to drievko správať - bude napĺňať očakávania okolia. Je dôležité, aby dieťa zažívalo úspech. Ak sa mu darí, je to silný motivačný faktor. Ak na&nbsp;telesnej a&nbsp;športovej výchove dokáže učiteľ vystavať hodinu tak, že aj dieťa, ktoré nemá nejako silno vybudovaný vzťah k&nbsp;športu, môže zažiť úspech, je to dobrý začiatok.

Máte doma dieťa-drievko a kecy pri hokeji? Nebezpečné správanie, vraví psychologička športu

Výber pre vás

Máte doma dieťa-drievko a kecy pri hokeji? Nebezpečné správanie, vraví psychologička športu

Súvisiace články

Rozhovor: TOTO všetko na vás skúšajú farmaceutické firmy: Aj vy ste sa už nechali nachytať?

Matovič ministrom financií? Ešte nezačal a už je to tu: Nakladačka od Mikloša

Fico sa poteší! Kiska sa vrhol na kariéru spisovateľa. Chytil by vás jeho románový námet?

Vidiek ich má v úcte, mešťania ich volajú, len keď zrazia jeleňa: Poľovníci zas na pranieri?

Slová, ktoré Remišová asi neprehltne: Politológ tvrdo zhodnotil jej veľké AMBÍCIE aj kolegov

Politológ si podal Matoviča aj Sulíka: Tohto pochválil, tento minister je najarogantnejší

Fotil všetkých „našich“: Silné slovo Gašparovičovej a nároky Čaputovej na FOTO jej portrétu

Uf, to zas bude komplikované leto: Kam sa vybrať túto sezónu a na čo si dať pozor? ROZHOVOR

Zase? Ani matovičovci si nedajú pokoj a SĽUBUJÚ RAKÚSKE dôchodky: Heger má plán ako na to!

Výber pre vás