Popredný dizajnér: Ako viem, že môj objekt bude mať úspech? Začína miznúť z pásu počas výroby

Popredný dizajnér: Lepšie robiť poháre, ktorých sa produkujú státisíce než pár kusov pre boháča

Popredný dizajnér: Sme takí spotrební, že si už neuvedomujeme hodnotu objektov, ktoré vlastníme

Vivien Cosculluela

Významný český dizajnér JIŘÍ PELCL (72) vopred vie, či jeho produkty pôjdu na dračku. „Predávať sa bude predmet, ktorý sa začne strácať z&nbsp;pásu počas výroby. Keď si ho pracovníčky vezmú domov, viem, že bude dobre,“ hovorí profesor, ktorý dve dekády pôsobil na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v&nbsp;Prahe. Zhrnúť jeho ocenenia, publikácie, výstavy či múzeá, v&nbsp;ktorých sa nachádzajú jeho artefakty, by bolo behom na dlhú trať. Aj tak mu ide hlavne o&nbsp;niečo iné. Na ktoré výtvory je hrdý? „Obyčajné veci. Napríklad sériu pohárov, ktorých boli vyrobené státisíce kusov. Pre mňa je kľúčové, aby ľudia moje produkty reálne používali,“ vraví Pelcl, ktorého prierez tvorbou možno vidieť do konca augusta v&nbsp;brnianskej Moravskej galérii. Zhováral sa s&nbsp;ním VIVIEN COSCULLUELA.

Keby som sa vás spýtal, čo je pekné a&nbsp;čo nie je, vynadali by ste mi, že sa to nedá takto zjednodušiť? Asi sa naozaj nedá povedať, čo je pekné a&nbsp;čo nie. Každý má trochu iné kritériá. Ani nie je cieľom niekomu vnútiť vlastné meradlo alebo ovplyvniť ľudí, aby došlo k&nbsp;jednotnému vkusu. Na druhej strane, jedným z&nbsp;účelov estetickej výchovy v&nbsp;školách je, aby sme u&nbsp;študentov vypestovali určité zretele.

Čo to konkrétne znamená? Pri obrazoch nemáme problém povedať, či sa nám páčia, alebo nie, pretože v&nbsp;nás vzbudzujú emócie. Pri dizajne je to iné. Spotrebné veci dokážeme posúdiť iba ťažko. Vysvetliť, či sa mi pohár alebo pohovka pozdáva, je veľmi zložité. Ľudia ťažko hľadajú odpoveď na otázku prečo, pretože nepoznajú kritériá, podľa ktorých hodnotiť. Máte funkciu, materiál, spôsob výroby, ekologický rozmer a&nbsp;vizuálnu stránku. Je to konglomerát, ktorý sa náročne uchopí. Svoj pocit preto vyjadria vágnejšie.

Ako? Povedia napríklad, že predmet nie je úplne pre nich, nemá ich sympatie, nepáči sa im, nechcú si ho kúpiť, no bez bližších špecifikácií.

Dnes je veľmi rozšírená absolútna relatívnosť. Inými slovami, proti gustu žiaden dišputát. Dobrý vkus neexistuje? Vkus, čiže skôr vizuálna stránka, je daný módou, ide o&nbsp;časovú záležitosť. Niečo je vo vzduchu, niečo je „cool“. Mladí zrazu prídu s&nbsp;niečím, čo starší nechápu. Nerozumejú, prečo chcú práve toto. Ťažko povedať, že tá či oná vlna je správna a&nbsp;iná je zlá. Navyše do toho silne zasahujú veľké značky. Firmy majú svoje záujmy, publikum, na ktoré cielia. Chránia si pieskovisko a&nbsp;určujú trendy.

Nie sú aspoň nejaké hranice, za ktorými ide už o&nbsp;zlý vkus? Áno, hranice určite sú. Môžeme spomenúť konkrétny príklad. Čo je gýč? Sú to predmety, ktoré priamočiaro útočia na emócie. Mačiatka, vtáčiky, medvedíky a&nbsp;podobné motívy. Správy v&nbsp;súkromných televíziách sa v&nbsp;minulosti často končili takýmito zobrazeniami. Formuje to zlý vkus. Nerobia to len médiá. Prostredníctvom reklamy podobným spôsobom tlačia svoje výrobky či služby aj firmy.

Úspech? Obyčajné veci. Napríklad sériu pohárov, ktorých boli vyrobené státisíce kusov. Pre mňa je kľúčové, aby ľudia moje produkty reálne používali.

Ide iba o&nbsp;vizuálnu stránku? Nie. Existujú aj výrobky, ktoré sú vizuálne zaujímavé, materiálovo príťažlivé, sú však dovezené z&nbsp;druhého konca sveta, za dva týždne sa rozpadnú a&nbsp;obsahujú veľa škodlivín. Aj to je vlastne zlý vkus.

Ktorý predmet zo svojej tvorby považujete za úspech? Obyčajné veci. Napríklad sériu pohárov, ktorých boli vyrobené státisíce kusov. Pre mňa je kľúčové, aby ľudia moje produkty reálne používali. Raz mi napísala mail pani z&nbsp;Uruguaja. Na obale našla moje meno. Vlastne nič nechcela, iba mi oznámiť, že sa jej moje poháre veľmi páčia. Alebo zájdem do kaviarne a&nbsp;čašník mi prinesie kávu v&nbsp;šálke, ktorú som navrhol pred desiatimi rokmi. Stačí mi niekde zbadať svoj nábytok. Teší ma, že moje veci ľudia akceptujú, kupujú ich a&nbsp;slúžia.

Je funkčnosť najvyššou prioritou u&nbsp;dizajnérov? Áno. Nikto by nechcel stoličku, ktorá by ho tlačila do chrbta, alebo šálku, ktorej by sa vzápätí odlomilo uško. Funkcia je prvotná.

A ďalej? Potom nastáva ťažšia časť práce. Akýkoľvek predmet by mal vzbudzovať emócie. Ale ako ich tam dostať, keď je to pohárik na vodu alebo na víno? Je to veľmi náročné. Hlavne pri zachovaní podmienok výroby, materiálov a&nbsp;technológií. Ľudstvo produkuje poháre tri tisícky rokov a&nbsp;vy musíte nájsť niečo nové, iné, čo zaujme.

Otázka krásy prichádza iba vtedy, keď je vyriešená praktickosť? Mali by vznikať spolu. Ja to tak riešim. Sedím, premýšľam, kreslím. Niekedy mi stačí niečo si všimnúť. Môže to byť detail z&nbsp;inej oblasti, zbadám vizuálne zaujímavý prvok na úplne odlišnom objekte. Poviem si, že by to mohlo fungovať pri porceláne alebo nábytku. Tieto zrakové momenty musíte hľadať. Sú okolo nás, je ich veľa, len ich človek musí spozorovať.

Akýkoľvek predmet by mal vzbudzovať emócie. Ale ako ich tam dostať, keď je to pohárik na vodu alebo na víno? Je to veľmi náročné.

Stalo sa vám, že ste uprednostnili vizuálnu stránku, napríklad pri pohároch, o&nbsp;ktorých ste hovorili, že existujú tisíce rokov? Ich funkčnosť je predsa len dlho vyriešená. V osemdesiatych a&nbsp;deväťdesiatych rokoch, keď sme spolupracovali s kolegami zo skupiny Atika, bolo veľa mojich predmetov o&nbsp;emóciách. Materiály a&nbsp;technológie sa stali druhoradými. Nastal vrchol umierania socializmu, keď už bolo úplne na dne. Kooperácia s priemyslom bola čisto formálna. &nbsp; Čo to znamená? Výrobca si urobil fajku na veľtrhu, že inovuje, ale nikoho to nezaujímalo. Iba sa to valilo do Ruska, kvalita bola nepodstatná. Zažívali sme dobu nihilizmu a&nbsp;uvedomili sme si, že spolupracovať s&nbsp;priemyslom nemá význam. Robiť dizajn v&nbsp;takomto prostredí nešlo, človek sa neustále dohováral, vyrobil sa produkt, niekde sa vystavil, no malo tam byť iný typ kovania, iný povrch, nakoniec bol z návrhu niečo úplne iné. Tak sme si povedali, že urobíme veci, za ktorým budeme stáť. Estetiku sme určovali my. Nech sa to niekomu páčilo, alebo nie, boli to objekty, pri ktorých boli emócie na prvom mieste.

Vtedy išlo o&nbsp;politický manifest. Ako je to dnes? Nemožno občas uprednostniť vizuálnu stránku na úkor funkčnosti? Tak k&nbsp;tomu pristupuje grécka dizajnérka Katerina Kamprani pri kolekcii The Uncomfortable, v&nbsp;ktorej robí z&nbsp;praktických predmetov nepoužiteľné, zato zaujímavé objekty. Jej gumáky majú napríklad otvorené špičky a&nbsp;dáždnik je z&nbsp;betónu. To je vyložene marketing, sebaprezentácia. Nájdete síce detail, ktorý vás zaujme, ale je to antidizajnérsky prístup. Vytvára veci, ktoré sa nedajú používať. Sú to skôr umelecké diela, ktoré človeka k&nbsp;niečomu vyburcujú. Kefka na zuby, s&nbsp;ktorou si nemôžem vyčistiť chrup a&nbsp;má iba visieť v&nbsp;kúpeľni? Iba sa ráno zasmejem.

Je podobný prístup častým javom? Áno, je to ďalší bod, na ktorý narazíme. Sebaprezentácia dizajnérov. Aby človek mohol byť úspešný, musí nájsť svoju cestu. Škôl je teraz veľmi veľa, dizajnérov takisto, každý rok vychádzajú mraky mladých, marketing je čím ďalej, tým dôležitejší. Sociálne siete to ešte komplikujú, všetci sa snažia o&nbsp;pozornosť druhých. Preto musia nájsť niečo, čo bude šokovať. Ich sledovatelia si potom povedia: „Je to úplná hlúposť, ale je to vtipné, pošlem to niekomu.“

Médiá potrebujú divadlo, potrebujú ukázať každý deň niečo nové. Publikum neprestajne chce niečo nové, a&nbsp;to vo všetkých oblastiach.

Netýka sa to iba dizajnu. Samozrejme, súvisí to aj s&nbsp;politikou. Vezmime si bývalého prezidenta Spojených štátov Donalda Trumpa. Ako veľmi zaujal ľudí. Začal byť agresívny, bolo to jedno, o&nbsp;čom hovoril, či klamal, alebo nie. Ale to šokovalo, vynikalo, šírilo sa. Nemusíme ani chodiť do Ameriky. Politik môže povedať čokoľvek, aj keď to nie je pravda. Bude sa vyhovárať: „Keď som to povedal, bolo to v inom kontexte. Vôbec to nevadí.“ Pri dizajne je to niečo podobné. Povedia, že minulý mesiac mali isté obdobie a&nbsp;preto vytvorili takú kolekciu. A&nbsp;že je to ich vec. &nbsp; Ale nie je úplne. Keď je to spojené iba s&nbsp;návrhom objektu, s&nbsp;malosériovou produkciou, ide o slobodné rozhodnutie. No keď je do toho zainteresovaná pásová výroba, už nie. Pretože ide o energiu mnohých ľudí, boli použité rôzne materiály, zaviedli sa prácne procesy. Nie je preto zodpovedné vytvoriť lacnú srandu. No aj médiá to potrebujú. Potrebujú divadlo, potrebujú ukázať každý deň niečo nové. Publikum neprestajne chce niečo nové, a&nbsp;to vo všetkých oblastiach.

&nbsp;Čiže problém je aj na strane dopytu, v&nbsp;tom, že ľudia neustále chcú konzumovať, kupovať nové veci, mať zábavu. Vždy bola snaha odlíšiť sa. Dnes je to už ľahšie, dostupnejšie. Jedna skupina ľudí sa snaží identifikovať s nejakou značkou. Majú to popísané na oblečení, páčia sa im konkrétne logá, brandy. Druhá kategória, ktorá je menšia, zanevrela na značky. Každý ich má, tak pre nich už nie sú také zaujímavé. Chcú mať niečo úplne iné, premýšľajú o&nbsp;tom viac. No táto skupina je veľmi rôznorodá. Niekto sa v&nbsp;tom nie úplne orientuje a&nbsp;necháva to na partnerke, niekto sa rýchlo nadchne pre hocičo, čo sa mu zapáči, tretí zase hľadá reprezentatívne veci a&nbsp;štvrtý je vyložene elitársky, nakupuje iba vo veľkých metropolách v&nbsp;najdrahších obchodoch.

Dnes je náročné vedieť, čo je reálne dizajnové a&nbsp;čo nie je. Prečo? V&nbsp;poslednej dekáde si výrobcovia uvedomili, že konkurencia je veľká, svet je globálny a&nbsp;potrebujú sa niečím odlíšiť. Preto začali o&nbsp;svojich výrobkoch, ktoré sú rovnaké ako ostatné, vyhlasovať, že sú dizajnové. Médiá to prebrali. Zrazu sa vynoril pojem dizajnový nábytok. Ale čo to je? Každý predmet, čo používame, niekto navrhol. Nemožno len tak povedať, že tento telefón je dizajnový, ale tieto okuliare nie sú. No firmy to tak nastolili a&nbsp;odôvodnili tak vyššie ceny svojich výrobkov.

Najväčší minimalista musí mať dosť peňazí.

Zneužili to. Pojem dizajn je sprofanovaný. Ľudia už ťažko rozlišujú, čo je dobrý alebo zlý dizajn. Je to smutná situácia. Rozšírilo sa, že kto nemá dizajnový produkt, je druhoradý alebo konzervatívny obchodník mimo módnych trendov. Nehrozí pre globalizáciu a&nbsp;tento vývoj uniformizácia výroby a&nbsp;vkusu? Samozrejme, že to hrozí, ale firmy si to uvedomujú. Preto sú napríklad v&nbsp;módnom priemysle kolekcie jar, leto, jeseň a&nbsp;zima. Zmena musí prísť, nech to stojí, čo to stojí, nech je dobrá alebo zlá. Dlhodobá tendencia k minimalizmu takisto existuje, ale nie je to nič lacné. Minimalizmus sa nerovná skromnosti, hoci sa to tak prezentuje. Naopak by som povedal, že najväčší minimalista musí mať dosť peňazí. Globalizácia je teda rizikom, ale firmy sa vždy snažia vybočiť. Napríklad s&nbsp;autami. Objavilo sa vozidlo s&nbsp;veľkým displejom a za rok už to mali ostatné automobilky oveľa väčší. A&nbsp;tak ďalej, generuje to zmenu.

Kto je vaším klientom? Koncový zákazník alebo firmy, ktoré vyrábajú vaše produkty? Môj klient sú výrobcovia, nie koncový zákazník. Áno, robím aj malosériové limitované edície, ktoré predávajú galérie. No doba, keď sa navrhoval individuálny nábytok, ako napríklad stolička plná emócií pre jedného klienta, je preč. Už si nepamätám, kedy naposledy som navrhol nábytok pre určitého zákazníka. Po tom už ani netúžim. Oveľa lepšie je robiť poháre, ktoré sa produkujú v&nbsp;státisícových sériách než pár kusov pre boháča. Môžu byť vysadené diamantmi, mňa to veľmi nezaujíma. Znamená to, že chcete dosiahnuť, aby sa vaše výrobky dostali k&nbsp;čo najviac ľuďom? Aby ste ich mohli tým aj vzdelávať? Nielen kultivovať ich vkus. Chcem, aby radi používali výrobky, ktoré sú vizuálne aj funkčne dobré. Každý umelec preferuje individuálneho klienta. Keď je bohatý, tak si môžete dovoliť väčšie experimenty, máte otvorené možnosti. Pre dizajnéra je to však iné, pre mňa je klient výrobca.

Oveľa lepšie je robiť poháre, ktoré sa produkujú v&nbsp;státisícových sériách než pár kusov pre boháča.

Vráťme sa ku kultivovaniu vkusu. Do akej miery je to úloha dizajnéra? Niekto je introvert, niekto extrovert. Prvý je zavretý v ateliéri, druhý viac robí v&nbsp;tíme, tretí je zase pedagógom. Ja som učil na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v&nbsp;Prahe 20 rokov. Mám k&nbsp;tomu vzťah, možno aj preto, že boli moji rodičia kantori. Moja výstava v&nbsp;Umeleckopriemyselnom múzeu v&nbsp;Brne je koncipovaná edukatívne, je rozdelená podľa materiálov. Teraz sme aj dorobili knihu pre deti o dizajne. Vzdelanie ma baví, angažujem sa, pretože si myslím, že je to dôležité. V poslednej dobe ma skôr zaujíma robiť pre deti. Pri dospelých je to tak, ako hovorí porekadlo. Starého psa novým kúskom nenaučíš. Deti sú nesmierne citlivé a&nbsp;keď sa dajú ovplyvniť zlými trendmi, je to škoda pre všetkých.

Snažíte sa na niečo ukázať aj výberom materiálov? Nie som človek úzkej špecializácie. Nedokázal by som byť sklárskym výtvarníkom, hoci sklo je úžasný materiál, ktorý má vlastnosti ako žiadny iný. Každý predmet, ktorý som navrhol, je urobený z&nbsp;adekvátneho materiálu.

Venovali ste sa aj porcelánu, po ktorom v&nbsp;poslednom období dopyt veľmi klesá. Prečo? Aby som upozornil na jednu vec. Kúpite si dnes porcelán v&nbsp;supermarkete. Zoberiete tri taniere, dvadsať deka tlačenky, pätnásť deka šunky a&nbsp;idete domov. Ak si všimnete pohárik, vezmete aj ten.

Zmenili sme prístup k&nbsp;porcelánovým výrobkom, už nie sú pre nás vzácne? Presne. Zrazu sa z&nbsp;týchto objektov stali rovnako spotrebné produkty ako jedlo. V&nbsp;minulosti ich ľudia vlastnili desaťročia. Ak vám porcelán nespadne na zem, vydrží neuveriteľne dlho, a&nbsp;to aj pri náročnom dennom používaní. Dnes už nie je dôležité, či ho rozbijete alebo nie. Je to rýchly konzum. Sme extrémne spotrební, všetko je v&nbsp;pohybe.

Sme takí spotrební, že si už neuvedomujeme hodnotu predmetov, ktoré vlastníme, či už sú malé, alebo veľké.

Ide o&nbsp;jeden z&nbsp;vplyvov celosvetového trhu. Nebezpečenstvo globalizácie je aj v&nbsp;dostupnosti všetkého. Naše firmy, ktoré vyrábajú porcelán, majú problémy s&nbsp;odbytom, lebo konkurencia z&nbsp;tretích krajín je veľká a&nbsp;lacná. Preto súhlasia s&nbsp;tým, aby sa ich sortiment predával v&nbsp;reťazcoch. Človek by si pomyslel, že marketing strelil vedľa, išlo však o&nbsp;ekonomické rozhodnutie. Obchodníci sa tým pýšia. Napríklad, že majú karlovarský porcelán.

Naše správanie je nebezpečnejšie ako samotná globalizácia? Sme takí spotrební, že si už neuvedomujeme hodnotu predmetov, ktoré vlastníme, či už sú malé, alebo veľké. A&nbsp;pritom hovoríme o&nbsp;ekológii. Sťahujeme sa a&nbsp;vyhodíme matrac, kreslo, necháme ich pod schodiskom, ďalšie objekty hodíme do smetiaka a&nbsp;všetko si kúpime blízko nového bydliska.

Povedali ste o&nbsp;skle, že má úžasné vlastnosti. S&nbsp;ktorým materiálom najradšej pracujete? Všetky materiály majú nejaké vlastnosti. Sú to hmoty. Sklo tak­isto, ale vidíte cezeň, je priezračné, čiže hmotou zároveň akoby nebolo. V&nbsp;tom spočíva jeho skvelosť. Inak rád pracujem s&nbsp;kovom. Je veľmi rozšírený, sortiment je obrovský a&nbsp;je veľa remeselníkov, ktorí ho vedia spracovať. Netreba na to špeciálne strojové vybavenie. Navyše je relatívne lacný, živý aj trvanlivý.

Plast zavrhujete? S&nbsp;plastom som toľko nerobil, nebol mi úplne blízky. No začal som spolupracovať s&nbsp;firmou Plastia, ktorá robí produkty pre záhradu a&nbsp;domácnosť. Oslovili ma, či by som nevymyslel kompostér. Je síce z&nbsp;plastu, no dá sa recyklovať a&nbsp;podporuje ekologické myslenie, že nevyhodím všetko, že zvyšky zužitkujem. Môj pohľad na plast sa tým trošku zmenil. Je to úžasný materiál. Je ľahký, pevný, relatívne lacný, odolný, vydrží dlho, ľahko sa spracúva. Aj preto je rozšírený, nechali sme sa však zaplaviť. To je ten problém, inak je plast skutočne zaujímavý.

Môj pohľad na plast sa tým trošku zmenil. Je to úžasný materiál. Je ľahký, pevný, relatívne lacný, odolný, vydrží dlho, ľahko sa spracúva.

Má okrem ekologického aspektu nevýhody? Navrhovanie v&nbsp;plaste je slabšie a&nbsp;nemá históriu ako všetky ostatné materiály. Pri nich sa to začalo u&nbsp;remeselníkov, no s&nbsp;plastom žiadny remeselník nikdy nepracoval. Preto nie je veľa príkladov z&nbsp;minulosti, ako s&nbsp;ním ľudia narábali, čo z&nbsp;neho dokázali urobiť a&nbsp;akým spôsobom. Typický tvar plastu je niečo, čo nemá hrany, čo je oblé, je to však zjednodušený pohľad. Môžem z&nbsp;neho urobiť takmer čokoľvek.

Architekti, ktorí navrhli v&nbsp;Bratis­lave veľký projekt na brehu Dunaja, mi v&nbsp;rozhovore povedali, že v&nbsp;Škandinávii a&nbsp;na západe sú svedkami návratu dreva. Ako je to v&nbsp;našich končinách? Už to tu je, dokonca aj niekoľko rokov, hoci nie je také rozšírené ako v&nbsp;Škandinávii. Je to reakcia na záplavu nových materiálov. K&nbsp;nim si človek ťažko hľadá vzťah, sú neosobné, ľudia vôbec nevedia, z&nbsp;čoho sú, ako sa vyrábajú. Drevo však poznajú od narodenia, je to jeden z&nbsp;prvých materiálov, po ktorých dieťa siahne. Chytí sa postieľky a&nbsp;potom ľahko porozumie tomu, ako sa produkuje, keďže vidí stromy rásť. Preto je zrazu vlna dreva po celej Európe.

Má to asi aj temné stránky. Spotreba neúmerne vyskočila. Drevostavby sa rozbehli a&nbsp;ľudia chcú terasy z&nbsp;exotických driev. Vozia sa z&nbsp;Afriky, z&nbsp;Brazílie. Tam ide ťažba na plné obrátky. Ľudia chcú tíkovú terasu. Ale prečo? Môže byť zo smrekovca alebo smreka. Ten síce po čase zhnije, ale je vymeniteľný. Ceny exotických druhov sú navyše šialene vysoké. Kooperujete teda s výrobcami. Nie je to niekedy náročné, keď je vaša kreativita oklieštená očakávaniami niekoho iného? Keď to nie je založené na diskusii, buď k spolupráci nedôjde, alebo výsledok nie je dobrý. Pri prvých rozhovoroch zistíte, či to bude v poriadku. Firma sa obráti na dizajnéra, aby jej pomohol produkt vymyslieť a&nbsp;vyrobiť. Aby sa predal. Na druhej strane, každý výrobca má sortiment a&nbsp;identitu. Niektorí viac, niektorí menej, ale treba sa tomu prispôsobiť. Nie je možné navrhnúť niečo úplne iné, čo nie je spoločnosť schopná predať, lebo na to nemá kanály. Keď firma produkuje nápojové sklo, nemôžem navrhnúť svietidlo len preto, že mi to v&nbsp;danej chvíli napadlo. Šéf vývoja alebo marketingu však môže tomu v&nbsp;dnešnom kontexte kývnuť a&nbsp;venovať veľa času a&nbsp;ľudského kapitálu niečomu, na čo nie sú zameraní.

Predávať sa bude predmet, ktorý sa začne strácať z&nbsp;pásu počas výroby. Keď si ho pracovníčky vezmú domov, viem, že bude dobre.

Prečo? S nápojovým sklom je to teraz ťažké. Pohárik stojí štvrť eura alebo pár centov. Takže sa môžu preorientovať napríklad na svietidlá. Je to väčší výrobok, komplexnejší a&nbsp;cena je vyššia. Kedysi veľa českých podnikov prešlo z menších na väčšie výrobky, pretože konkurencia ich gniavila. &nbsp; Je znova na vine globalizácia? Áno, turecké, poľské, čínske firmy predstavujú zdrvujúcu konkurenciu. Dizajnér by mal podporiť firmu a navrhnúť niečo, čo podnik je schopný technologicky urobiť a&nbsp;marketingovo predať. Často sa stáva, že mladý dizajnér navrhne produkt z troch či štyroch materiálov a výrobca je nútený to vyskladať zo subdodávok. Na tom veľa nezarobí a&nbsp;komplikuje to všetko. Keď však uplatníte stratégiu, ktorú som spomenul, klienti si to povedia medzi sebou. Nie je o tom, že prídem niekam, vnútim im víziu, ktorá sa mne zdá úžasná, aj keď ten podnik potrebuje niečo úplne iné.

Nechýba vám absolútna sloboda? Stále robím limitované alebo autorské série, pri ktorých si môžem robiť, čo chcem. Niečo je úspešné viac, niečo menej. Ako pri spoluprácach s&nbsp;výrobcami. Naprí­klad pri porceláne. Boli obchodníci, ktorí povedali, že sa nový tvar nebude predávať. No to nevie nikto. Je málo takých, ktorí na to majú nos. Mám však osvedčený spôsob.

Aký? Predávať sa bude predmet, ktorý sa začne strácať z&nbsp;pásu počas výroby. Keď si ho pracovníčky vezmú domov, viem, že bude dobre. Tie veci doma už majú, takže ak si berú ďalšie, majú na to reálny dôvod. Úspech je o&nbsp;odbyte alebo môže sa stať, že niečoho predáte málo, ale ste aj tak spokojný s&nbsp;výsledkom? Úspech vyjadrený v&nbsp;množstve predaných výrobkov je pre mňa dôležitý. Je veľa vecí, ktoré sa z rôznych príčin vyrobia iba krátku dobu alebo zostanú pri prototypoch. To úspech nie je. Je v tom energia a človek to chcel urobiť, výrobca tiež, ale jednoducho sú projekty, ktoré nevyjdú.

Kde sa inšpirujete? Často počúvame, že dizajnéri ťažia z&nbsp;prírody alebo získavajú podnety vo svojej rodine, v okolí. Túto otázku nemám veľmi rád. Nepáči sa mi ani to, keď niekto hovorí, že sa inšpiruje prírodou. Samozrejme, že aj ja, ale nerád takto odpovedám, pretože to hovoria všetci. Inšpirujem sa ľuďmi. Mňa nezaujímajú nórske fjordy. Mňa baví sedieť v&nbsp;konkrétnej kaviarni v&nbsp;Ríme. V&nbsp;každom veľkom meste mám kaviareň, do ktorej chodievam. Pozorujem ľudí, pretože robím pre nich. Musím ich poznať, vedieť, čo majú na sebe, ako jedia, ako si odložia veci, kam si zavesia kabelku, aké majú vlasy, šperky. V&nbsp;Amerike ma nezaujíma Veľký kaňon, ale New York. To je zaujímavé mesto. To je niečo, čo človeka inšpiruje. A&nbsp;čo teda s prírodou? Prírodu mám rád, samozrejme. Prečo by som ju nemal rád? Inšpirácia tam tiež je. Ale pre mňa je skutočný život v meste. Preto študentom hovorím, že sa musia stále pozerať okolo seba. Inak na nič neprídu. Keď máte navrhnúť pohár, je to blbá úloha. Ťažká. Treba sledovať, čo sa deje okolo vás, pozorovať ľudí a&nbsp;ich zvyky a&nbsp;premýšľať o&nbsp;tom. Zrazu si potom niečo všimnete. &nbsp; Spomenuli ste pri plaste, že nemá históriu. Ktoré dizajnérske smery vás inšpirovali? Pri vašich produktoch mi napadá nemecký Bauhaus, mýlim sa? Bauhaus kladie dôraz na formu, ktorá je úzko spojená s&nbsp;funkciou. Je to vlastne funkcionalizmus. Položil základy toho, ako v dnešnej dobe nazeráme na dizajn. Akurát sa v určitých fázach vyčerpal, preto vzniklo hnutie postmodernizmu. Bauhaus sa možno pretransformoval do minimalizmu. Emócie v ňom nie sú, je to trochu suché. V každom výrobku však musí byť trochu Bauhausu, keďže je tam funkcia. No inak nie som priateľ funkcionalizmu ako takého.

Pozorujem ľudí, pretože robím pre nich. Musím ich poznať, vedieť, čo majú na sebe, ako jedia, ako si odložia veci, kam si zavesia kabelku, aké majú vlasy, šperky.

Kvôli absencii emócií? V určitej dobe to bola obrovská revolúcia, ale je to vyčerpané a umelo udržiavané v školách architektúry. Je to modla, ktorá sa dookola opakuje. Mohli by sme prestať, pretože urobili aj pekné blbosti. Paneláky, ako ich poznáme v&nbsp;Česku a&nbsp;na Slovensku, sú jeho deti. Sú to kraviny a&nbsp;nikto v&nbsp;tom nechce reálne bývať. &nbsp; Hovorili ste už trocha o&nbsp;mladších dizajnéroch. Aký je rozdiel medzi nimi a&nbsp;vašou generáciou? Sú väčší sebci, viac sa starajú o seba, viac sa uzatvárajú, už cítia, že sú v konkurenčnom prostredí. Nemajú úplnú voľnosť. Spoločnosť a súťaživosť ich ťažko ovplyvňujú. &nbsp; Aby sme uzatvorili rozhovor čo najkonkrétnejším spôsobom, chcel by som vám ukázať pár výrobkov, aby ste mi povedali, čo tým chceli ich dizajnéri priniesť, prečo sú úspešní, prečo sú zaujímavé. Začneme hodinkami Rolex Submariner, čo je ich najúspešnejší model. Dostávame sa do oblasti exkluzívnych výrobkov. Sme na Parížskej ulici v&nbsp;Prahe. Je to veľmi zaujímavá oblasť, no nemám ju rád, mne nič nehovorí, nepotrebujem to. Bohatí ľudia však&nbsp;potrebujú ventil, musia vlastniť podobné predmety. Keby neboli, ventilovali by sa oveľa horším spôsobom pre ostatných. Ja mám veľmi jednoduché hodinky, ktoré som kúpil, pretože sa mi páčili. Stačia mi, mám ich dvadsať rokov. Rolex a&nbsp;podobné značky sú otázka statusu a&nbsp;niektorí ľudia potrebujú dávať najavo, že na to majú.

Ako sa pozeráte na iPhone od Apple? Úspech má hlavne vďaka technike vnútri a&nbsp;tomu, čo dokáže. Samozrejme, aj dizajn je krásny. Je kultivovaný, nepredstiera nič. Bohatstvo je však skutočne vnútri a&nbsp;ľudia ho prijali nie preto, že takto vyzerá, ale preto, čo vie, kam ich to posunie a ako ich to spojí s&nbsp;okolitým svetom. &nbsp; Čo hovoríte na známu knižnicu Billy od IKEA? Do tej doby sa nábytok vždy predával v&nbsp;celých kusoch, priviezli vám ho sťahováci. Zakladateľ firmy IKEA Ingvar Kamprad prišiel na to, že si to môžeme montovať sami doma. Odveziete si ho vlastným autom priamo z obchodu a v ten deň. Dnes to nie je nič zvláštne, ale v päťdesiatych rokoch to bola ohromná vec. Prišiel s tým vlastne počas vojny. Po nej už mali celý sortiment a cenová relácia bola, a&nbsp;stále je, veľmi priaznivá. To ušetrí peniaze aj čas. &nbsp; A&nbsp;čo ich dizajn? Je dobrý. Zodpovedá cenovej kategórii. IKEA sleduje spoločnosť a čo potrebuje, čo ľuďom doma chýba. Keď si to všimnú, pustia sa do toho. Starajú sa o bežného človeka a tovar prezentujú ako nikto iný.

&nbsp;Čo to znamená? Ukazujú potenciálnym klientom súvislosti. Napríklad, že izbička pre dieťa môže vyzerať takto, kuchyňa zase takto. Môžete do nej vojsť, vytiahnete zásuvku a&nbsp;v nej reálne vidíte riad. Každý si to potom predstaví po svojom, každý má inú predstavivosť, niekto ju má obmedzenú, lepšiu, horšiu, ale IKEA im to naservíruje so všetkým. Ľudí svojím spôsobom vychováva. &nbsp; Pôvod je pri jej biznise dôležitý? Áno, prináša škandinávsky štýl, striedmy pohľad na život. Dizajn vyviera aj z&nbsp;ich spôsobu života bez väčších výstredností. Urobili veľký kus cesty v&nbsp;edukatívnej časti. Ale počujeme už architektov, ktorí mávajú nad tým rukou. Nechcú výrobky z IKEA, lebo ich nepovažujú za kvalitné. Ale za tú cenu je to kvalitné. &nbsp; Pozrime sa teraz na legendárnu kabelku Kelly od Hermes. Je to to isté ako pri značke Rolex? Áno, akurát predstierajú, že tam je niečo iné. Že Hermes patrí k firmám, ktoré majú dlhú tradíciu a že vychádza z remeselnej tradície. Tvária sa, že ju neopustili. &nbsp; Nie je to tak? Nie je to pravda. Je to iba obrázok pre ľudí a pre novinárov. Inak ide o tvrdý biznis. Budú sa ich produkty vyrábať v Číne, ale nesmie o tom nikto vedieť. Je to ako Louis Vuitton. Raz som v&nbsp;Miláne videl ich kabelky v obchodnom dome La Rinascente vedľa Dómu. Mali dva kusy v&nbsp;sklenenej vitríne na zlatom sokli, na piedestáli. Bolo to úžasné. Odfotil som si to, pretože tá banalita mala zlatý podstavec. Kabelka s&nbsp;ľaliami. Bola to iba kabelka, no stála balík. Bola zbožštená. Celý Louis Vuitton – aj Hermes – chce byť zbožštený. &nbsp; Ak sa presunieme do motoristického sveta, môžeme sa porozprávať o&nbsp;modeli Ferrari F40. Je to ako pri iPhone, motor je zásadným prvkom? Zakladateľ Enzo Ferrari koncom štyridsiatych rokov vystihol dobu. Po vojne ľudia potrebovali emócie uvoľniť a začať žiť naplno. Ponúkol im auto, ktoré malo v sebe energiu, štýl, agresivitu, rýchlosť a&nbsp;exkluzivitu. Ani vtedy to neboli lacné vozidlá. Sme znova na Parížskej ulici v&nbsp;Prahe. V hoteli Intercontinental bol dokonca showroom. Neviem, či to bolo Ferrari alebo Bentley, ale jeden čas bol. Zvyčajne sú luxusné výrobky orientované na ženy. Pre mužov je ich menej. Autá a&nbsp;hodinky hlavne. Chlapov nič iné nezaujíma ako autá, sex a&nbsp;moc. To sú ich atribúty. Ženy majú širšiu kultúru. Nedá sa povedať, že sú kultúrnejšie, ale viac sa snažia o&nbsp;to, aby celý ich svet pekne vyzerali. Sú oveľa citlivejšie.

Tentokrát nejde o&nbsp;značku, ale by ma zaujímal váš názor na tradičné orientálne koberce – kelímy. Nie je to perzský koberec. Tie sú často veľmi drahé, vysoko kvalitné, majú históriu, ich produkcia je veľmi náročná. Teda pokiaľ sú ručne vyrobené, keďže nie je perzský koberec ako perzský koberec. Odborníci to poznajú. Ten, ktorý mi ukazujete, je z&nbsp;Bosny. Jeho kvalita tkvie v&nbsp;tom, že určite nie je strojovo produkovaný. Pochádza z oblasti, kde ich ľudia ručne vyrábajú. Otázka je, ako dlho to vydrží. Remeselné artefakty je nesmierne ťažké udržať. Je to veľmi prácna robota, za ktorú už takmer nikto nechce platiť, pretože vám všetci ponúknu oveľa lacnejší tovar. Je to podobné pri všetkých remeslách. Aj na Slovensku. &nbsp; Máte príklad? Ako chcete rezbárov udržať? To skoro nejde. Ich práca bude vždy drahšia ako „robota“ strojov. Spoločnosť sa však pomaly mení a vidí hodnoty ručnej výroby. Aj tak neviem, čo bude. Mašiny riadené počítačom dokážu spracovať čokoľvek. Chýba tam ruka, ale aj na to prídu. Už sú schopné napodobniť chyby – napríklad pri výrobe podláh. Červotoče, hrče. &nbsp; Ukončme to práve rezbárskou robotou. Sú to stolíky a&nbsp;taburetky z&nbsp;bosnianskeho mestečka Konjic, ktoré sú zapísané do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Čo na nich vidíte? Forma stolíkov pochádza z islamskej kultúry. Môžete vidieť podobné predmety v Maroku, v&nbsp;Alžírsku či v Sýrii. Aj v&nbsp;Španielsku, ktoré dlhodobo okupovali moslimovia. Dekór určite môže byť miestny, ale neviem, či je ručne robený. Možno to urobil stroj.

Nie, spravil ich človek. Dobre, pretože toto je typický dekór, ktorý ľahko možno naprogramovať. Nafotím to, naskenujem, pošlem do stoja a&nbsp;frézka sa o&nbsp;všetko postará. &nbsp; Ale práve je zaujímavé to, že sú tam ľudské nedostatky. Lenže aj tie môžem naprogramovať. V tom je háčik. Jeden sklár mi hovoril, že sklo v&nbsp;jeho firme brúsili, leptali, ryli, ale dnes je ručná práca už drahá, lebo to isté robia aj stroje.

Nástup digitalizácie nám priniesol skaz. Roboty sú schopné urobiť všetko, čo my.

&nbsp;Čiže stroje sú váš koniec? Určite dôjde k&nbsp;obratu. Stroj narazí, niečo nebude vedieť robiť. Neviem povedať, čo to bude, ale určite nedokáže všetko. Veci, ktoré sme spomenuli, však zvláda bez problémov a&nbsp;nevšimne si to ani odborník. Pri pohári, ktorý má vyrytý motív, mašina to vybrúsi tak, že nespoznáte, či je to ručná práca, alebo nie. Stroj to urobí aj s&nbsp;chybami. Ale viete ako to dopadne so stolíkmi z Bosny? &nbsp; Ako? Relatívne sa tam predávajú, pretože ich kupujú to turisti alebo miestni ako dary. Určitá remeselná skupina z toho žije. Raz však jeden z tých remeselníkov ukáže tovar nejakému Talianovi a spýta sa, či by mu ho nedokázal sériovo produkovať. Potom príde kamión, vyloží tristo stolíkov. Ostatní remeselníci na to pozrú a povedia, že to aj oni vyrábajú. No trvá im to desaťkrát tak dlho a&nbsp;ich cena je dvadsaťkrát vyššia. Jeden rezbár s podnikateľskými ambicíami zničí všetkých ostatných. Je to drsné. Nástup digitalizácie nám priniesol skaz. Roboty sú schopné urobiť všetko, čo my. Plošný dekór týchto stolíkov je pre človeka náročný, ale stroju je to úplne jedno, urobí to. A&nbsp;rekordne rýchlo.

Popredný dizajnér: Sme takí spotrební, že si už neuvedomujeme hodnotu objektov, ktoré vlastníme

Súvisiace články

V mori striehne mäsožravá baktéria. Aké sú príznaky ochorenia?

Nikdy nám nezoberú rezne a nenaservírujú namiesto nich šváby, hovorí odborník na hmyz

Dve mladé ženy sa pustili do záchrany tisícročnej tradície. Ich začiatky boli extrémne náročné

Dopadne francúzsky exprezident ako Slota, Jankovská a Rusko? O jeho osude rozhodne posledný súd

KOMENTÁR Platíme ich z našich daní, no verejnosť nechcú informovať

Život špióna je veľmi podobný životu každého človeka. Všetci klameme, hovorí známy spisovateľ

James Bond ako strachopud? V mojom románe sa bojí lietať, hovorí známy spisovateľ

Keby sme kone Przewalského nemali u nás, už by úplne zmizli, vysvetľuje riaditeľ ZOO v Prahe

Keď prišla dánska kráľovná, kúpili jej grafiku u nás, hovorí majiteľka antikvariátu

Šéfkuchár pre PLUS 7 DNÍ: Hmyz nikdy nebudeme konzumovať každý deň. Má však obrovské výhody

Výber pre vás