Koberec za tisíce eur? Nie je to drahé, vydrží viac ako sto rokov, tvrdí mladá podnikateľka

Dve mladé ženy vzkriesili legendárne tkané koberce. Ich výroba je však stále ohrozená

Dve mladé ženy sa pustili do záchrany tisícročnej tradície. Ich začiatky boli extrémne náročné

Vivien Cosculluela

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/koberec-tisice-eur-nie-je-to-drahe-vydrzi-viac-ako-sto-rokov-tvrdi-mlada-podnikatelka">Tkané pokrovce a kelímy zaujmú na prvý pohľad. Viac v GALÉRII</a>

Ak sa na&nbsp;stráni na&nbsp;východe Sarajeva správne postavíte, uvidíte v&nbsp;jednej línii katolícky kostol, pravoslávny chrám a&nbsp;mešitu. Keď zídete do&nbsp;starého mesta, nájdete aj synagógy. Prechádzka po&nbsp;Baščaršiji je však jednoznačne zážitok osmanského rázu. Už len to slovo, ktoré pochádza z&nbsp;turečtiny a&nbsp;znamená doslova hlavná tržnica, znie ako prísľub Orientu. Východný pôvod majú aj dva obľúbené suveníry turistov – džezva a&nbsp;kelím. Tradičnú kanvičku na&nbsp;prípravu kávy nájdete u&nbsp;domácich remeselníkov celkom ľahko, no ak chcete tkaný pokrovec vyrobený na&nbsp;mieste, budete musieť hľadať dôslednejšie.

„V&nbsp;sarajevskom starom meste sa predáva veľa kelímov, no 90 percent z&nbsp;nich nie je bosnianskych. Pochádzajú z&nbsp;Blízkeho východu,“ hovorí Nina Mršniková, spoluzakladateľka značky Kobeiagi, ktorá navrhuje a&nbsp;produkuje tieto farebné tradičné koberce priamo v&nbsp;Bosne. Na&nbsp;vine nie je iba globalizácia, no aj akútny nedostatok kvalifikovaných​ tkáčok v&nbsp;krajine. Keď sa Mršniková so spolumajiteľkou Ivanou Blažovou pred pár rokmi rozhodli vdýchnuť nový život výrobe bosnianskych pokrovcov, bolo extrémne náročné nájsť čo i&nbsp;len jednu. „Hľadali sme každý deň v&nbsp;týž­dni. V&nbsp;rôznych mestách boli trhy, chodili sme tam, ženy predávali vlnu a&nbsp;kelímy, ale keď sme sa ich pýtali, či ich aj samy vyrobili, väčšinou nám povedali nie, že ich majú z&nbsp;vena,“ vysvetľuje Mršniková, ktorá je aj dizajnérka a&nbsp;ilustrátorka. Natrafili aj na&nbsp;ženy, ktoré pokrovce tkali, no každá jedna pochádzala z&nbsp;inej dediny. V&nbsp;hornatej krajine s&nbsp;povestnými zlými cestami to znamená zdĺhavé cestovanie a&nbsp;náročnú spoluprácu. „Tak sme si povedali: Sme v&nbsp;slepej uličke, ako to vyriešime? Potrebovali sme mať ľudí na&nbsp;jednom mieste,“ pokračuje Mršniková. Po&nbsp;roku hľadania nakoniec našli skupinu moslimských žien, ktoré tvorili malú, ale významnú tkáčsku komunitu. Ich kelímy sa napríklad darovali zahraničným štátnym predstaviteľom na&nbsp;oficiálnej návšteve v&nbsp;Bosne.

Prvú dôležitú etapu mala Mršniková a&nbsp;Blažová za&nbsp;sebou, no bolo potrebné ešte vyriešiť obchodné podmienky. „Keď sme ich našli, Lejla, ich šéfka, nám oznámila: Toto je naša cena za&nbsp;štvorcový meter. Povedala som si, že sme v&nbsp;Bosne, všetko je lacné, ale tieto kelímy stoja dosť veľa. Bola som prekvapená,“ loví v&nbsp;pamäti prvé rokovania Mršniková. Skúsila dohodnúť množstvovú zľavu. Spýtala sa, aká by bola cena, keby ich objednala dvadsať. „Odvetila mi: To isté,“ opakuje odpoveď šičky spolumajiteľka online obchodu. Nie je to však nič prekvapivé. Kým tkáčky pripravia miestnu ovčiu vlnu, zafarbia ju prírodnými farbivami a&nbsp;samotný kelím vyrobia, trvá to až šesť týždňov. „Je to ručná práca, je to luxus,“ odpovedá Mršniková na&nbsp;našu otázku o&nbsp;primeranosti cien kobercov. Najmenší, ktorý meria meter krát sedemdesiat centimetrov, stojí 350 eur. Za&nbsp;najväčší, ktorý má na&nbsp;dĺžku tri metre a&nbsp;na&nbsp;šírku dva, musíte dať až dvetisíc eur. „Ale keď si ho kúpite, budete ho mať, teda vaši potomkovia, aj o&nbsp;sto rokov. Z&nbsp;tohto pohľadu to nie je až také drahé,“ argumentuje dizajnérka. Je to navyše stále iba fragment toho, za&nbsp;koľko sa obchodujú staré kelímy. Za&nbsp;fragmenty staré stovky rokov, ktoré sa nachádzajú v&nbsp;tureckých mešitách, sú ​niektorí investori ochotní minúť až stotisíc dolárov. Hoci Kobeiagi neponúka investičné možnosti, ich posledný projekt im otvára nové obzory. „Zaviedli sme generátor vzorov, s&nbsp;ktorým si môžu klienti vytvoriť vlastné ornamenty. Budeme sa viac venovať aktivitám súvisiacim s&nbsp;dizajnom a&nbsp;umením. Možno sa potom staneme zberateľskejšími,“ prezrádza Mršniková.

Aktuálne však čelia urgentnejšiemu problému. Nedostatok kvalifikovaných pracovníčok sa so starnutím populácie zhoršuje. „Mladšia generácia to nechce robiť. Kto by chcel prežiť toľko hodín sedením na&nbsp;podlahe a tkaním kelímu? Nie je to prvá vec, o&nbsp;ktorej snívate ako mladé dievča,“ vraví s&nbsp;obavou v&nbsp;hlase spolumajiteľka značky. Ak sa im v&nbsp;zahraničí podarí dostať produkty do&nbsp;povedomia, azda tým zaujmú mladú generáciu. Tak znie nádej mladej dizajnérky. „Je to akútny problém. Možno budú naše ženy pracovať ešte desať rokov a&nbsp;potom netuším,“ dodáva Mršniková. Ak sa však nepodarí nájsť riešenie, ešte viac sa tým oslabí tradícia, ktorá sa už vyše tisícročia odovzdáva z&nbsp;pokolenia na&nbsp;pokolenie. Alistair Hull a&nbsp;Jose Lu­czyc-‑Wyhowska vo svojej knihe Kilim, Kompletný sprievodca uvádzajú ako pravdepodobný začiatok techniky tkania pokrovcov obdobie okolo roku tisíc pred naším letopočtom. „Prvý písomný dôkaz o&nbsp;tom, že sme v&nbsp;Bosne mali kelímy tiež, pochádza z&nbsp;roku 1200. V&nbsp;Dubrovníku sa našli archívy, v&nbsp;ktorých sa písalo o&nbsp;bosnianskych pokrovcoch,“ dopĺňa&nbsp; Mršniková.

Produkciou kelímov sa odjak­živa zapodievajú výlučne ženy. Keď sme sa opýtali dizajnérky, či nepozná aj muža tkáča, začala sa smiať. „To by bola pekná výzva. Ísť do&nbsp;Bosny a&nbsp;nájsť chlapa, ktorý ich vyrába. Výsledok bude nula,“ povedala. Naopak, každá žena v&nbsp;minulosti poznala výrobné techniky. Mnohé z&nbsp;týchto tradičných kobercov smerovali do&nbsp;vien. Aj preto väčšina symbolov na&nbsp;nich hovorí o&nbsp;plodnosti a&nbsp;zdraví. Často nájdete napríklad strom života, ktorý patrí v&nbsp;Bosne medzi najbežnejšie. Nie je to, prirodzene, všetko. Na&nbsp;kelímoch sa objavujú aj zvieratá, hlavne mýtické, napríklad dračie hlavy. No tieto vzorce sa do&nbsp;Bosny dostali až s&nbsp;príchodom Osmanskej ríše. Predtým sa používalo veľa kľukatých čiar a&nbsp;podobných jednoduchých vzorov, nie takéto detailné zobrazenia. „Keď prišli Turci a&nbsp;zaviedli islam, začali vo veľkom podporovať umenie a&nbsp;remeslá, tak sa aj výroba kobercov zmenila,“ vysvetľuje historické súvislosti Mršniková. Neznamená to však, že by sa produkcia zrazu stala jednoliatou. ​​Vzory na&nbsp;tureckých kelímoch sa líšia od&nbsp;tých na&nbsp;bosnianskych pokrovcoch alebo od&nbsp;motívov na&nbsp;perzských kobercoch. „Je veľa vecí, ktoré treba brať do&nbsp;úvahy, aby ste rozpoznali a&nbsp;zistili, odkiaľ daný kelím je a&nbsp;z&nbsp;akého obdobia pochádza. Musíte byť naozaj veľký odborník, čo ja nie som,“ upozorňuje spolumajiteľka obchodu. Experti a&nbsp;znalci z&nbsp;veľkých aukčných domov tvrdia, že dokážu určiť miesto pôvodu a&nbsp;niekedy dokonca odhadnúť dedinu či kmeň. Vzory sa totiž dedia z&nbsp;matky na&nbsp;dcéru, pravdepodobne už tisíce rokov, a&nbsp;často sa menia z&nbsp;údolia na&nbsp;údolie.

Časom sa táto rodinná tradícia vytratila a&nbsp;využívanie kelímov takisto prešlo prerodom. Kým dnes sú​​ skôr dekoratívne, v&nbsp;minulosti mali aj funkčný charakter. Symboly na&nbsp;nich chránili členov domácnosti, zaisťovali im lepšiu budúcnosť, ako sme už spomenuli, no slúžili aj na&nbsp;modlenie a&nbsp;na&nbsp;ochranu podlahy mešít. Doma ich ľudia vešali na&nbsp;steny alebo kládli na&nbsp;zem, čím sa izolovali pred chladom. „Využívali ich tiež ako sedlo, keď jazdili na&nbsp;koni, a&nbsp;dávali sa do&nbsp;vena. Bola to užitočná a&nbsp;vzácna vec,“ približuje ilustrátorka. Dnes sa bosnianske kelímy, koberce a&nbsp;vankúše Niny Mršnikovej a&nbsp;Ivany Blažovej exportujú do&nbsp;celého sveta, kde si vďaka nim diaspóra z&nbsp;Balkánu pripomína domov. „Pripravujeme zásielku do&nbsp;Ameriky a&nbsp;vidíme meno, priezvisko z&nbsp;nášho regiónu,“ usmieva sa spolumajiteľka. Spomína však, že ich online obchod je malý a&nbsp;nikdy väčší nebude. Lebo je to pomalá ručná výroba, lebo kladú dôraz na&nbsp;kvalitu, lebo tkáčky už takmer vymizli. „Rast je teda nemožný,“ uzatvára Mršniková.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/koberec-tisice-eur-nie-je-to-drahe-vydrzi-viac-ako-sto-rokov-tvrdi-mlada-podnikatelka">Tradičný tkaný koberec veru je lacná záležitosť. Pozrite si GALÉRIU</a>

Kelím sa vyrába na drevenom ráme, spravidla vertikálne postavenom, na ktorom sa napína osnova. Útky sa vpletajú prstami medzi vlákna osnovy a prirážajú sa k už hotovej tkanine hrebeňom. Osnova je zvyčajne bavlnená, menej často vlnená, ako pri značke Kobeiagi, útok je obvykle z čistej vlny farbenej prírodnými farbivami. Kým kelím je tkaný, koberec sa vyrába viazaním, uzlíkovaním. „Koberce si vyžadujú viac času, ich vzory môžu byť komplexnejšie. Pri kelímoch ste obmedzení technikou, nemôžete robiť veľa vecí, ako sú napríklad oblé tvary a zložité ornamenty,“ vysvetľuje Nina Mršniková, spoluzakladateľka značky Kobeiagi, ktorá vyrába oba typy pokrovcov.

Dve mladé ženy sa pustili do záchrany tisícročnej tradície. Ich začiatky boli extrémne náročné

Súvisiace články

V mori striehne mäsožravá baktéria. Aké sú príznaky ochorenia?

Poľská milionárka sa už roky na Slovensku súdi. Naši daniari si od nej pýtajú gigantickú sumu

Nikdy nám nezoberú rezne a nenaservírujú namiesto nich šváby, hovorí odborník na hmyz

Dopadne francúzsky exprezident ako Slota, Jankovská a Rusko? O jeho osude rozhodne posledný súd

Svetoznámy profesor pre PLUS 7 DNÍ: Rozvoj robotov znamená koniec niektorých lekárov

KOMENTÁR Platíme ich z našich daní, no verejnosť nechcú informovať

Keď prišla dánska kráľovná, kúpili jej grafiku u nás, hovorí majiteľka antikvariátu

Šampanské ku gulášu z diviaka? Samozrejme, že sa to dá, hovorí šéf francúzskych producentov

Čo sa deje tesne pred smrťou? Vedci zistili, že sa v našom mozgu odohrávajú neuveriteľné veci

Gigantický podvod naprieč Slovenskom. Polícia už eviduje desiatky trestných oznámení

Výber pre vás